História obce a jej okolia

Archeologické nálezy, ktoré sa našli v obci, sú dôkazom toho, že v chotári obce žil človek už v dobe kamennej a to podľa výpovede priamych svedkov (p. Július Ďuriač), ktorí videli vykopávky kamenných nástrojov, ktoré boli objavené pri kopaní základov pre rezervoár družstevného vodovodu do kravína za Jalším, pod Stráňou.

Podľa písomných prameňov, osídlenie katastra obce bolo už v mladšej dobe rímskej, ktorá existovala v II. až V. storočí po Kristovi.

Obec sa spomína prvýkrát v písomných prameňoch v roku 1075 v súvislosti s potokom Feniosaunica (Jedľová Štiavnica). Týmto potokom bola označená aj hranica Beňadického opátstva kráľom Gejzom I. Podľa tejto listiny bola hranicou opátstva v katastri obce Kostoľany rieka Žitava až po jej prameň. Kostoľany neboli majetkom opátstva.

V obci bola údajne kolonizácia Sikulov, čo svedčí o strážnej funkcii obce. Pravdepodobne to bolo v súvislosti so strážnou vežou Túrňa, ktorá mala súvislosti s Hrušovom. Hrušov bol postavený ako kráľovský hrad v roku 1253, po pustošivom tatárskom vpáde, ktorý sa udial v rokoch 1241 a 1242.

Hrad vlastnil i Matúš Čák Trenčiansky. Neskôr ho vlastnili Bebekovci. V XV. storočí ho vlastnili topoľčianski páni, neskôr Rákoczyovci, ktorých  cisárske vojsko z hradu vyhnalo a hrad aj zničilo.

V inom písomnom prameni sa udáva, že Túrňa bola vybudovaná až v XV. storočí. Druhý raz sa obec spomína v dostupnom prameni v roku 1217.

Nepriamo sa potvrdzuje existencia obce najneskôr v XII. storočí aj tvrdením významného slovenského historika P. Ratkoša, ktorý tvrdí, že teritórium, na ktorom žilo v XI. a XII. storočí slovenské obyvateľstvo, charakterizujú zamestnanecké názvy obcí, ktoré už nevznikali po roku 1200. Sú teda staršieho pôvodu. Napr. názvy: Dravce, Kľačany, Vozokany, Kostoľany, Solčany – sú typické iba pre slovenskú etnickú oblasť.

V ďalšom prameni sa obec spomína v roku 1327, medzi príslušenstvom hradu Hrušov, ako obce s platením cla. S týmto možno stotožniť aj existenciu Túrne. V roku 1388 sa obec spomína znova, ako majetok hrušovského hradu, ktorému obec patrila až do XVII. storočia, kedy sa obec stala majetkom topoľčianskych  pánov.

Prvá zmienka o existencii kostola v obci je z roku 1332. Pravdepodobne bola tu už aj fara, lebo sa v XV. storočí spomína fara zo XIV. storočia.

V obci sa v roku 1424 vyberalo mýto. V roku 1536 sa spomína v obci pivovar. V roku 1537 dostal právo v obci ťažiť zlato a drevo Alexander Thurzo, o čom sa hovorí v pokonávke medzi Alexandrom Thurzom a Jánom Záblatným z Hrušova. Pokusy s ťažbou zlata sa robili v okolí Bresovho štálu.

Turci boli pánmi Slovenska skoro 150 rokov, čo sa dotklo aj Kostolian. V roku 1543 a 1544 vznikol Ostrihomský sandžak (turecká správna územná jednotka), ktorý sa rozprestieral väčšinou na území Slovenska. Podľa zoznamu popisných obcí patriacich do sandžaku išla hranica sandžaku na hornom Požitaví nasledovne: … Svätý Martin, Topoľčianky, Lovce, Žikava, Hostie, Jedľové Kostoľany, Obyce, Tekovské Nemce …, čo znamená, že obec patrila pod tureckú správu. Po uzavretí mieru medzi Turkami a cisárom Rudolfom v roku 1606 pri ústí rieky Žitavy sa severná hranica sandžaku posunula nižšie, južnejšie. No turecké nebezpečenstvo nepominulo. Okolie Zlatých Moraviec zničili Turci v rokoch 1630-31. Topoľčianky napadli v roku 1639. V Obyciach v roku 1633 zabili 3 gazdov na lúkach a 2 živých odvliekli. Ešte pred tým zobrali 23 ľudí. Napadnutie Kostolian sa nespomína. Zlom v tureckom ťažení urobila až  porážka Turkov pod Viedňou v roku 1683. Odvtedy Turci vojny už iba prehrávali a v roku 1687 definitívne opustili Slovensko.

Vplyvom tureckého nebezpečenstva sa premiestnili zasadania stoličných snemov Tekovskej župy zo Starého Tekova do Topoľčianok. Stoličné snemy sa tu konali od roku 1561 do roku 1723, kedy sa preniesli zasadania do Zlatých Moraviec (vznik žúp spadá od XII. do XIV. storočia). Tekovská  župa vznikla v XII. storočí vyčlenením z Ostrihomskej župy – stolice.

V XVII. storočí prešli Kostoľany pod topoľčianske  panstvo. Vtedy patrili do tohto panstva okrem Kostolian ešte Kňažice, Obyce, Machulince a Hostie.

Prvým majiteľom Topoľčianok bol Haslow, ktorý ich dostal do daru od kráľa Karola I. v roku 1307. Kaštieľ do dnešnej podoby dal prebudovať jeho vtedajší majiteľ Ján Keglewich v rokoch 1818 až 1825. Významným majiteľom Topoľčianok bol František Rákoczi II., ktorý prišiel do Topoľčianok v roku 1703. Počas jeho protihabsburského povstania mal tu hlavný stan.. Pod jeho kuruckými zástavami bojovali aj poddaní z celého Tekova. Je predpoklad, že tam bojovali aj obyvatelia Kostolian, čo potvrdzuje aj priezvisko „Kuruc“, ktoré získal účastník povstania, ako prímenie k priezvisku „Lukáč“. Spočiatku malo povstanie úspech, no neskôr  zradou šľachty, ktorá postupne prešla na cisárovu stranu, povstanie upadlo. Po prehratej bitke Rákocziho pod Trenčínom 3. augusta 1708 cisárske vojsko prenasledovalo ustupujúceho Rákocziho až do Topoľčianok, kedy zničilo aj hrad Hrušov – 5. augusta 1708. Rákoczi odtiahol k Hronu, ale cisárske vojsko ho už ďalej od Topoľčianok neprenasledovalo. Potom už vojna spočívala len z drobných šarvátok. Definitívne bolo povstanie ukončené Satmarským mierom v roku 1711. Po potlačení povstania bolo Rákoczimu ponúknuté zostať v Uhorsku za podmienky, že zloží cisárovi prísahu vernosti, čo však omietol Rákoczi urobiť. Radšej zvolil emigráciu. Odišiel cez Poľsko a Francúzsko do Turecka, kde aj v roku 1735 zomrel. Jeho pozostatky sú prevezené do Dómu sv. Alžbety v Košiciach.

Roky po Satmarskom mieri priniesli ľudu ďalšie zbedačovanie. Cisárske vojsko – labanci  – bolo ubytované po mestách a dedinách, kde ho museli ľudia chovať zo svojich skromných zdrojov. Podľa ústneho podania boli labanci ubytovaní aj na Kostoľanoch, kde sužovali obyvateľstvo. Jeden z labancov sa dal kolísať v izbe v plachte uviazanej o hradu. Pri kolísaní mu domáca pani vraj spievala „hajaj čičí labanec, bude tebe ráz koniec“… Zrejme to bol cudzinec, ktorý nerozumel, čo žena spievala.

Tieto ťažké podmienky dávali podnet na zbeh. Iným prejavom nespokojnosti bolo zbojníctvo. Zbojníkmi sa stávali najmä bývalí Rákocziho vojaci. Bola to účinná forma odporu voči pánom a staronovým feudálnym poriadkom, ktoré sa udomácňovali v krajine v ešte prísnejšej podobe. Podľa ústneho podania sa spomína, že jeden zbojník pochádzal aj z Bresovho od Pavlíkov. O inom zbojníkovi sa spomína, že ho chytili v Drienovej, ale keď ho pandúri šikovali do Moraviec, pri Obyciach im ušiel naspäť.

Do tohto obdobia spadá aj obývanie Túrne zbojníkmi. K zničeniu Túrne došlo medzi rokmi 1711 a 1796, kedy bol vysvätený súčasný kostoliansky kotol, do ktorého už bol nainštalovaný zvon pochádzajúci z Túrne. Podľa povesti bol zvon z Túrne pri výbuchu Túrne zahodený až na Cigánsku pažiť. Tam ho našli pastieri svíň – kanási, pri pasení, kde už bol zašudený v zemi a vyryli ho svine. Zvon údajne zvonil nasledovne: „Sviňa ryla nevyryla, kan rev, ten vyrev“. Zvon slúžil kostolu až do roku 1916, kedy ho zobral erár. Túrňa  bola podľa dostupných prameňov 4-podlažná. Každé podlažie bolo vysoké cca 4 m. Vchod do veže bol údajne po vyťahovacom rebríku na prvom podlaží. Názory na výšku Túrne sa však rozchádzajú. Sú úvahy, že mala až 5 podlaží. Dokonca s hovorí o 40 m výške. Hrúbka múra 2,7 m v podzemí, ako aj povesť o odhodení zvona na Cigánsku pažiť, dávajú predpoklad, že Túrňa mala viac ako 4 podlažia a teda bola vyššia ako sú dnešné zbytky. Na zbytkoch múrov vidieť ešte dubové brvná, ktoré niesli podlahy, ako aj strieľne. Ako stavebný materiál bol použitý lámaný andezit. Podľa ústneho podania boli múry murované na horúcu maltu, ktorá sa pripravovala z piesku a nehaseného vápna, ktoré sa odhášalo až pri miešaní malty.

V XV. storočí sa v priestoroch Túrne vyberalo mýto na obchodnej ceste medzi Pohroním a Požitavím. Povesť hovorí, že poslednými obyvateľmi Túrne boli zbojníci, ktorí ukradli dievku v Chrášťanoch, ktorú prinútili, aby im vykonávala  domáce práce v Túrni. Keď sa o nej dozvedel otec, prišiel pre ňu. Práve vtedy, keď ju zazrel, prala v Žitave. Dohodol sa s ňou, že ujdú, ale jej prikázal, aby najprv dala do suda s pušným prachom, ktorý bol na prízemí v Túrni, horiacu sviečku. Zbojníci v tom čase spali v Túrni. Keď sviečka dohorela k pušnému prachu, otec s dievkou už boli v Uherelom. Jeden zo zbojníkov, ktorému pri výbuchu odseklo z jazyka a poranilo nohu, ešte bežal za nimi a kričal: „lo lo lo lo ločkajte ma“, ale ich nedobehol. Všetci ostatní zbojníci pri výbuchu zahynuli. Ešte existujú aj ďalšie varianty povestí o Turni Tu som však uviedol tú, ktorú som počul ešte ako chlapec.

V XVI. storočí patrili Jedľové Kostoľany, spolu so Zlatými Moravcami, Topoľčiankami, Hosťami a ďalšími obcami pod luteránsky seniorát banských miest. Vtedy platilo heslo „čia pôda, toho náboženstvo“.  V tom čase boli luteránmi aj topoľčianski páni. Podľa farskej kroniky boli v obci v roku 1621 a 1655 luteránski farári. Hoci fara bola rekatolizovaná už v roku 1636, ešte 20 rokov sa v obci evidovali luteráni. Ich zastúpenie muselo byť značné, lebo na sneme v roku 1681 protestanti medzi svojimi ponosami udávali, že medzi iným im bol zabratý aj kostol v Jedľových Kostoľanoch. Katolícka cirkev sa bránila proti rozširovaniu luteránstva rôznymi spôsobmi. Jedným z opatrení boli osobné prehliadky cirkevnej disciplíny v obciach, tzv. vizitácie. Takáto vizitácia sa spomína v roku 1559. Zmýšľanie šľachty sa značne zmenilo potom, keď kardinál Peter Pazmán usadil v roku 1624 v Leviciach jezuitov. Topoľčianski páni sa tiež vrátili do katolíckej cirkvi. V roku 1637 vyhnali z Topoľčianok luteránskych  kazateľov. Od roku 1687 sú aj Zlaté Moravce trvale katolíckymi. V celej zlatomoraveckej oblasti zostali luteránske iba Slažany.

V roku 1710 začal písať farár Juraj Ján Juriš matriku. V tomto období patrili do kostolianskej farnosti obce Hostie (Keresturiensis), Malá Lehota (Kiss Lehota), Veľká Lehota (Nagy Lehota) a Skýcov (Skiczó). Pre tieto obce sa od roku 1758 písala spoločná matrika. V roku 1771 začal farár Štefan Andreanský písať  knihu, kde zapisoval všetky nariadenia. Tak sa dozvedáme, že poklona k Najsvätejšej sviatosti bola zavedená v roku 1772.

V roku 1715 odhlasovali v sneme zákon o zriadení stálej armády. Dôstojníci v nej boli prevažne Rakúšania, za prostých vojakov násilím verbovali poddanských synov v smutne známych „lapačkách“, čo je opísané v pesničke „Bodaj sa zlámala kostolianska brána, pod ktorou chytili mojeho frajera….“.

Súčasný kostol dal postaviť kardinál Žigmund Keglewich, rodom z Topoľčianok. Kostol je postavený v klasicistickom štýle. Prvá svätá omša sa v ňom konala 1. novembra 1796. Vežu s krížikom inštalovali 3. septembra 1797. V tom čase bol kostolianskym farárom Andrej Laczko, rodák z Trenčína, ktorý dal postaviť v Dedine sochu svätého Jána Nepomuckého v roku 1823. Počas výstavby kostola bol kostolianskym richtárom Mišo Povoda.

Podľa ústneho podania bol predošlý kostol drevený. Stál v priestoroch pred jestvujúcim kostolom, nad schodmi. Podľa kanonickej vizitácie z roku 1779 sa nad kostolom týčila drevená veža. Pred sanktuáriom nebolo zábradlie a chýbal chórus. Pre organistu slúžila iba drevená plošina. V kostole boli 2 oltáre, oba k Všetkým svätým a nový 35 kg zvon.

V čase reformácie v obci bol začas kostol aj luteránskym. Na filiálky chodil farár v nedeľu, aj to striedavo. Postupne došlo k ich osamostatneniu. K fare patrili aj farské pozemky. Okrem nich prináležali farárovi aj pravidelné dôchodky. Predošlá fara bola postavená v roku 1792 a ešte v prvej polovici XIX. storočia bola pokrytá slamou.

Tri kríže, ktoré stáli na Kalvárii (378 m) pred jej rozbágrovaním, boli z rokov 1828 a 1859. Ľudia sa k nim chodievali modliť v noci zo Zeleného štvrtku na Veľký piatok.

V roku 1767 vydala cisárovná Mária Terézia urbariálny patent, ktorý jednotne upravoval vzťahy medzi poddanými a šľachtou. Malo sa ním poddaným trochu polepšiť, ale šľachta sa proti jeho zavádzaniu bránila. Na jeho základe prebehla v krajine prvá komasácia pozemkov.

Vymedzené boli pozemky obce, ako stavebné pozemky, záhrady, kapustnice, konopnice, lúky,, pasienky, polia, lesy, atď. Každá želiarska rodina (mala role, ale nemala lúky a pasienky v extraviláne), bola povinná odpracovať na panskom 104 dní ručne, alebo 52 dní s dvojzáprahom. Plnenie urbáru kontrolovali župní úradníci.

V roku 1777 vyšla Nová školská organizácia pod názvom „Ratio educationis“. Bol to výrazný zásah do celého systému vzdelávania na základných školách. Školská mládež mala získavať vedomosti hlavne v náboženstve, čítaní, písaní a v počtoch.

V XVIII. storočí sa spomína v obci škola. Od roku 1739 účinkoval tu 16 rokov školský majster Adam Vozár. Budova školy bola z dreva. Nachádzala sa pod kostolom v priestore „Kocianovho“ domu. Tvorila ju jedna trieda a byt učiteľa, ktorý bol zároveň aj organistom. Škola  bola postavená v roku 1801. Tzv. „stará škola“, ktorá stála pri obecnom úrade, bola postavená v roku 1879.

V XVIII. a XIX. storočí pracovala úspešne v Hlbokej doline sklená huta, ktorej výrobky sa vozili na vozoch až do Viedne. V ústnom podaní sa spomína vodná píla pred Žitavicou v minulom storočí, ako aj poľovnícka chata na vrchu Došnom.

Uhoľná baňa bola jednou z osád Kostolian. Vznikla ako banícka kolónia v blízkosti bane Viktória. Mala 28 domov. Nachádzal sa tu aj banícky cintorín. Baňa mala aj svojho lekára.

Hnedouhoľné ložisko leží v oblasti Včelára,  v kostolianskom katastri. Tiahne sa až ku Hostiam, kde vychádza až k povrchu (Rinčovo). Ložisko by si zaslúžilo dôkladný geologický prieskum, aby boli zistené skutočné zásoby uhlia. Ložisko tvoria 3 sloje. Uhlie z prvého sloja je  lignit. Obsahuje veľa síry a pri spaľovaní páchne. Uhlie z nižšieho sloja sa vyrovná kvalitou handlovskému (výpoveď Štefana  Bugára). Tretí sloj je prevažne bridličnatý.

Uhoľné ložisko pomohla objaviť voda, ktorá v jarných mesiacoch odniesla zo sloja zeminu. V roku 1768 oznámil tento nález komorgrófsky úrad v Banskej  Štiavnici do Viedne. Na príkaz Viedne bol vykonaný prvý známy prieskum ložiska. Urobil ho banský radca Ján Sepp z Banskej Štiavnice. Zistil, že ložisko má mocnosť 5 stôp (asi 1,7 m). Pretože bolo ložisko od banských miest značne vzdialené, nejavili oň záujem.. K ďalšiemu pokusu využívať ložisko dal podnet tekovský podžupan Ján Szentivanyi v  roku 1787/88. Ani vtedy k ťažbe nedošlo. S ďalšou iniciatívou využiť ložisko prišiel v roku 1799 Ján Juraj Medšacher, ktorý bol ránhojičom v erárnej hute v Žarnovici a súčasne vlastníkom železiarskej pece na Píle a železného hámra v Žarnovici. Uhlie sa mohlo používať na praženie rudy a ak sa miešalo s dreveným uhlím, potom aj na tavenie rúd. Za týchto okolností prejavil oň záujem komorgrófsky úrad v Banskej Štiavnici. Záujem mala aj Viedeň. Začalo sa jednať s majiteľmi pozemkov, ktorí boli dvaja. Jedným bolo opátstvo v Beňadiku a druhým  gróf Keglewich v Topoľčiankach, u ktorého narazili vyslaní úradníci na odpor.

V roku 1859 získali v obci kutacie právo na ťažbu uhlia bratia Kresovci, ale už v roku 1860 prechádza baňa do majetku firmy Gerson a Lipmann za 5000 zlatých, ktorá ťažbu uhlia začala. Po 8 rokoch firma skrachovala a baňa prešla do držby berlínskej firmy Sandrop. Potom iba živorila. Až v roku 1894 bola založená akciová spoločnosť Viktória, ktorá investovala do bane asi pol milióna zlatých, ale voda a oheň pohltili všetko úsilie. Dňa 15. 8. 1900 sa baňa nachádza už vo vlastníctve arcivojvodu Jozefa Habsburga, ktorý ju kúpil za 130 000 korún. Baňa znova ožila a ročne vyťažila 4000 vagónov uhlia. Pred I. svetovou vojnou sa stal majiteľom Kegelmann. V čase vojny odkúpil baňu Maďar Fono, ktorý ju vlastil do roku 1918. Potom sa bane ujal ruský emigrant, predtým tunajší banský lekár, Litinský. Do roku 1922 sa vystriedalo 22 majiteľov. V roku 1922 bola založená akciová spoločnosť „Tekovské uhoľné bane“ so sídlom v Bratislave. Do jej správy prešla aj táto baňa. Od roku 1926 baňa nepracovala. Až v roku 1936 ju prevzala firma BAŤA, ktorá v nej ťažila až do roku 1946, kedy baňu prevzali Handlovské uhoľné  bane, ktoré ťažbu v roku 1949 zastavili. Odvtedy baňa len chátra. Z bane Viktória zostala len zanedbaná jama. Firma Baťa otvorila do bane nový vstup z Osnej doliny, v katastri Obýc. Odtiaľto vznikol názov  Obycko – Kostolianske uhlie.

Až v roku 1874 došlo v Tekovskej stolici k zrušeniu palicového trestu, kedy prestali používať smutne známy dereš. V roku 1886 vyčíňala v Tekove cholerová epidémia, ktorá podľa ústneho podania zasiahla aj Kostolany, kedy skosila veľký počet obyvateľstva. Nestačili už kopať nové hroby, preto ukladali do jedného hrobu 2 mŕtvych nad sebou. Toto bolo vidieť pri rekonštrukcii schodov pred kostolom v 60-tych rokoch.

V minulosti mala obec cintorín na inom mieste ako je terajší. Nachádzal sa poniže „Starej Dediny“, pod Liptákovci, v priestoroch križovatky, kde odbočuje cesta k Štulerovi. V súčasnosti je už na území cintorína zástavba. Ešte najstarší obyvatelia obce si pamätajú kríž, čo tam stál ako pozostatok, ktorý bol ešte zo starého cintorína. Židov z obce pochovávali vo Vaňovej, neskôr v Moravciach.

V rokoch 1850-55 prebehla v Uhorsku 2. komasácia. Išlo o scelenie pôdy, ktorá bola od 1. komasácie značne rozdrobená. Napríklad pred 2. komasáciou mali občania role aj na vrchu Drienovej. V týchto rokoch bola v Zlatých Moravciach založená aj Pozemková kniha, ktorá slúži dodnes.

V roku 1897 kúpil panstvo Topoľčianky arciknieža  Jozef August Habsburg. V rokoch 1907 až 1909 zriadil arciknieža /herzeg/ Jozef Habsburg na majetkoch Veľkú a malú poľovnícku oboru v okolí Kostolian, ktoré trvajú dodnes. V Malej obore v Žiarach začal v roku 1909 chovať danieliu zver. Začal s 9 lopatármi a 10 danielkami. Po  ohradení Veľkej obory, kde choval najmä jelene, bol kmeňový stav vysoký. Okrúhle 1700 ks jelenej zveri, 60 ks muflónej zveri, 260 ks srnčej zveri a 30 ks diviakov. Jozef Habsburg dbal aj na kvalitu trofejí. Za účelom kríženia vypustil do obory 40 ks jelenej zveri z obory Kisjenö z kríženia marmarošsko-bákoňského.

O rozšírenie muflónnej zveri na Slovensku sa zaslúžil gróf Karol Forgách z Jelenca, ktorý v roku 1883 vypustil v okolí hradu Gýmeša čriedu muflónov. Črieda mala 150 zvierat pochádzajúcich z aklimatizačnej zvernice, ktorú založil v roku 1868. Odtiaľto sa muflóny rozišli do tribečských hôr. Prišli do Razdiela, ale aj na Malé a Veľké Dubovo, kde sa udomácnili. V roku 1923 prešiel habsburský majetok do rúk Čsl. štátu. Na jeho základe sa vytvorili Štátne lesy Topoľčianky a Štátny žrebčín.

Pri výstavbe obôr sa Jozef Habsburg značne zadĺžil, a preto za účelom získania peňazí v posledných rokoch I. svetovej vojny odpredal majetok v Jedľových Kostoľanoch občanom. V Dedine predal Majer (“Čičánovu záhradu“), „Holdy“, Drieňovú, ako pasienku, Jamu, Ražniská, Nado mlynom, Za Lomom a ešte inde.

Niektoré časti chotára vymenil za lúky, ktoré zabral v Hlbokej do obory. Tieto vymenené pozemky ľudia nazývali „Čarou“. Takouto čarou boli nasledovné časti chotára: Zadné Lúčky, Tulovka, Pod Javorom, Levasovské Dubovo, Lúky pod Túrňou a iné.

V rámci zoštátnenia habsburského majetku bol zoštátnený aj topoľčiansky zámok, ktorý sa stal v roku 1923 letným sídlom československých prezidentov. V lete 1923 prišiel prvý raz do Topoľčianok prezident T. G. Masaryk. Tu vykonával aj svoj úrad. Aj prezident Beneš navštívil Topoľčianky v roku 1936 a 1937. Prišiel sem aj po II. svetovej vojne v rokoch 1946 a 1947. Topoľčianky navštívil v roku 1949 aj prezident K. Gottwald. Tento sa však zriekol kaštieľa ako sídla prezidenta a dal ho v roku 1951 k dispozícii ROH pre rekreačné účely.

Počas návštev Topoľčianok Masaryk rád chodieval na výlety do Hlbokej doliny. Preto podľa neho potom nazývali hornú časť doliny Hlboká aj Masarykovou dolinou. Na výlety chodieval spolu so svojím sprievodom. Do Hlbokej sa výletníci vyviezli lesnou železničkou do Priehonu, odkiaľ sa potom presunuli do Macákovho pod Boriskom, kde bývalo centrum výletov. Tu bývala rozložená aj kuchyňa so stolovaním. Výlety sa konávali v auguste po zobratí mládze. Odpoludnia Masaryk spával. Ustlali mu periny na lúke. Vtedy musel byť zachovaný kľud, lebo: „Tatíček spí“. Počas týchto výletov sa Masaryk rád potuloval po kostolianskom chotári na svojom obľúbenom bielom koni, pričom debatovával s občanmi Kostolian, ktorých stretol v poli. V roku 1927 navštívil Masaryk aj kostoliansku školu, kde bol za chvíľku aj na vyučovaní.

V roku 1909 postavila obec „novú školu“ (terajšiu tanečnú sálu) s 2 triedami a učiteľským bytom, ktorú v roku 1911 prebral štát. Súčasne so školou bol postavený aj notársky úrad a notársky byt (Zväzarm). V priestoroch starej školy pod kostolom bola zriadená žandárska stanica.

Pred I. svetovou vojnou chodila väčšina kostolianskych mužov za prácou do maďarských baní, najmä do Tatabáne a Šalgotarianu. Iní, väčšinou slobodní, ale aj rodiny, ktoré nemali dostatok poľa, chodievali na sezónne poľnophospodárske práce na dolnozemské majere, hlavne do okolia Báčky. Najznámejší bol majer Hedeš, kde chodieval za gazdu Jakub Kuruc (býval za Drieňovou). Ešte aj dnes počuť v repertoári folklórnych skupín pesničku z tých čias „Na Hedeši takí páni, vyplácajú dukátami…“.

V roku 1894 boli Zlaté Moravce napojené na železničnú sieť, keď bola postavená železničná trať zo Šurian do Zlatých Moraviec. V roku 1895 bola trať predĺžená do Topoľčianok. Podľa ústneho podania mala trať pokračovať Hlbokou dolinou až do Oslian. Údajne už bola pred I. svetovou vojnou aj vymeraná.

Prvá svetová vojna

Prvá svetová vojna sa bolestne dotkla aj Jedľových Kostolian, hoci obec nezažila front. Na kostolianskom pomníku padlým v I. a II. svetovej vojne je vyrytých 38 mien kostolianskych mužov, ktorí sa nevrátili z I. svetovej vojny. Už v priebehu júla odchádzali k vojenským útvarom prví muži, hoci prvá všeobecná mobilizácia bola vyhlásená až 28. Júla 1914. Keď hlas bubeníka (kyžbíra) oznamoval túto udalosť, prebiehala práve žatva. Túto už nestihli mnohí muži ani dokonať. Večer po vyhlásení mobilizácie sa išlo na spoveď do kostola a ráno sa už išlo k útvarom. Neskôr ich nasledovali ďalší. V poslednom období vojny už boli povolaní muži od 18 rokov do 50 rokov.

Mnohí sa domov nevrátili, mnohí prišli ranení, alebo s podlomeným zdravím a na následky vojny zomreli doma. Mnoho ich bolo zajatých v rôznych častiach Ruska, od Azovského mora, Sibíri, až po Archangelsk. Niektorí bojovali aj v československých légiách. V ruských légiách bojovali: Martin Lukáč Červený, Ľudovít Ištók, Jozef Murka, Cyprian Ďuriač. V talianskych légiách – v domobrane bojovali: Juraj Beňo-Škrdikov, Ludvík Gordík a Jozef Lukáč Čepan – Maltárov.

Ženy tiež strádali doma. Pribudla im starosť o výživu rodín, chýbala pracovná sila na obrábanie poľa. V roku 1915 sa ceny potravín zdvihli trojnásobne. Jeseň bola daždivá, nemohli sa vybrať zemiaky a zasiať oziminy. V roku 1916 z dôvodu nedostatku farebných kovov zobral erár z kostola 3 zvony (vtedy mal kostol 4 zvony). Jedným zo zobratých zvonov bol údajne aj zvon z Túrne. Ďalšie 2 zobraté zvony boli z roku 1913 a jeden najmenší tiež z roku 1913 ponechali pre potreby obce. Rok 1917 bol katastrofálne suchý. Drahota veľmi stúpla. Bol veľký hlad. Armáda rekvírovala po dedinách potraviny a dobytok. V takejto ťažkej situácii strpčoval kostolianskym ženám život ešte aj miestny notár Imrich Šarkády – Žid, ktorý odopieral ženám vyplácanie vojnových podpôr, ktoré mu neboli po vôli. Chlapi, ktorí sa vrátili po skončení vojny na jeseň domov, sa od svojich žien dozvedeli o týchto krivdách. Na hodovú nedeľu 4. novembra 1918, keď sa chlapi stretli v Kleinovej krčme, potúžení alkoholom, sa rozhodli za tieto krivdy vybiť notára. Keď prišli k notárovi do domu, ten vytiahol na nich pištoľ. Chlapi však nečakali na výstrel a notára zabili. Niekto ho pichol do chrbta nožom Zabitého notára potom zakopali pri Želeni. Na druhý deň zlatomoraveckí Židia prišli aj s vojskom do obce. Pochytali mužov v Dedine, ktorí museli notára vykopať. Potom ho zobrali do Moraviec, kde ho pochovali. Nastalo vyšetrovanie, niekoľkých aj zatkli, ale ich v krátkom čase prepustili, lebo nikoho z nich neusvedčili z vraždy. A tiež to bolo brané ako v sebaobrane. Nikto však ani nezradil, kto ho pichol.

Počas I. svetovej vojny zlatomoravecký podnikateľ Albert Petö si prenajal od arciknižaťa Jozefa Habsburgského väčšinu okolitých lesov. Na ťažbu využíval lacnú pracovnú silu – zajatcov, Talianov. Za účelom odsunu vyťaženého dreva z lesov dal postaviť úzkokoľajnú lesnú železničku, ktorú vykopali tiež Taliani. Táto viedla z topoľčianskej železničnej stanice do okolitých lesov Jedľových Kostolian. Mala 2 hlavné vetvy, ktoré sa rozčleňovali vo Včelári. Jedna vetva išla popri bani Viktória, cez Ostnú dolinu, popod Hradište do Žiarov. Druhá vetva viedla  do Hlbokej doliny na Husárovu lúku, pod Veľké Pole, pričom sa rozvetvovala do jednotlivých dolín Razdiela.Neskôr bola železnička predĺžená až do Zlatých Moraviec, Starej tehelne, ktorá patrila taktiež Petömu.

Jeden zo zajateckých táborov bol zriadený na Malom Dubovom pri Zadných lúčkach. Tu ubytovaní Taliani ťažili drevo hlavne v Lome a na Malom Dubovom.

Okrem hlavných vetví lesnej železnice, kde vagóny ťahali parné lokomotívy, miestne nazývané „mašinky“, boli po horách vybudované aj konské železničky „štreky“, ktoré boli stavané väčšinou tak, že naložené vozne „vagónky“ boli poháňané gravitačnou silou a naspäť ich vyťahovali s koňmi. Takáto železnička bola vybudovaná aj v Drieňovej (od Boriska), ďalšia bola z Lomu, cez Zadné lúčky, na Malé Dubovo, až na Priehon, odkiaľ bolo drevo do Hlbokej doliny k depu hlavnej vetvy riznované. Takýchto konských železničiek bolo vybudovaných viacej po okolitých lesoch.

Obdobie I. ČSR (1918-1939)

Dňa 28. októbra 1918 vznikla ČSR. Vplyvom povojnových udalostí spoločenská a ani politická hladina nebola ihneď ustálená. V spoločnosti vládol chaos, lebo uhorské zákony už neplatili a nové, československé, ešte neplatili.

Zákonná moc ČSR začala pôsobiť v okolí Zlatých Moraviec až  v januári 1919, kedy do Zlatých Moraviec prišlo niekoľko talianskych legionárov a za nimi prišla aj nová čsl. vrchnosť. Nová vrchnosť ustanovila za prvého slovenského župana v Moravciach Dr. Martina Mičuru. Úrady začali fungovať 24. januára 1919. No vládnutie čsl. úradov začala ohrozovať Červená armáda Maďarskej republiky Rád, ktorá vznikla v Maďarsku 21. 3. 1919. Táto maďarská sovietska republika mienila vojensky dobyť Slovensko pre Maďarsko. Žiaľ, ešte značná časť slovenského obyvateľstva bola vtedy hungaristicky naladená, slovensky neuvedomelá, túžiaca po obnovení starého Uhorska a vstupovala do tejto armády. Tiež k ochote slovenského obyvateľstva vstupovať do tejto armády prispeli aj nesplniteľné sľuby Bélu Kúna – vodcu maďarskej sovietskej republiky. Keď sa sľuby neplnili, potom klesla aj bojovnosť. Kde prišla táto Červená armáda, zakladala miestne soviety. Po príchode Červenej armády do Moraviec bol tu utvorený 3. júna 1919 miestny soviet. Na niekoľko hodín bol utvorený miestny soviet aj v Topoľčiankach. Dňa 6. júna prišli do Moraviec čsl. legionári. Pred týmito miestna Červená jednotka ustúpila do Levíc, odkiaľ sa vrátila 7. júna 1919 posilnená aj práporom z Levíc, kedy ich Moravčania na námestí aj pohostili. 8. Júna prišiel do Moraviec 35. čsl. Plzenský pluk a maďarskú ČA natrvalo vyhnal. (1. augusta 1919 bola Maďarská republika Rád definitívne porazená). Od 8. 6. 1919 nastal trvalý mier v našom regióne.

Hoci prvé roky existencie ČSR sa začali ukazovať uspokojivými, už v roku 1921 sa začala prejavovať kríza, ktorá začala nepriaznivo ovplyvňovať životnú úroveň ľudí. Kostolianskych občanov sa dotkla kríza, najmä u poľnohospodárskych robotníkov na veľkostatkoch, kde si veľký počet obyvateľstva zarábal na chlieb. Začala uchybovať práca. Najťažšie roky pre obyvateľstvo však boli na začiatku 30. rokov, kedy v roku 1931 vyvrcholila svetová hospodárska kríza. Nebolo práce. Ľudia sa zadĺžili, pričom niekedy nestačili splácať ani úroky. Strašili exekútori, dražil sa zadĺžený majetok. Štát riešil situáciu podporou pre najchudobnejších formou stravovacích lístkov, tzv. žobračeniek, ktoré mali hodnotu 10 Kč a 20 Kč. Za pridelené lístky museli ľudia chodiť robiť na tzv. „núdzne práce“. Opravovali sa cesty, mosty a pod. No každý nemal šťastie obdržať ani takúto žobračenku. V takejto situácii v obci bola založená dedinská organizácia KSČ v roku 1932.

Za takýchto ťažkých podmienok začali si ľudia hľadať prácu v cudzine. Boli to hlavne francúzske a belgické bane. Doma hľadali prácu hlavne u Petöho v horách, ktorý bol v tom čase zameraný na ťažbu v cirkevných lesoch v Pohronskom Inovci – tzv. „Kapitule“. Drevorubačská práca bola v tom čase ťažká, lebo sa pílilo len ručnými pílami – bruchatkami. No najťažšia bola práca pri sťahovaní dreva na saniach, kde sane ťahali samotní chlapi. Pri sťahovaní však zarobili viacej ako pri pílení, lebo nahrádzali furmanov. Práca v hore bola celkovo slabo platená, lebo uchádzačov o ňu bolo viac ako práce. Chlapi pracovali v partiách. Parťák chodil licitovať prácu od Petöho faktora, ktorý za vykonanie určitej práce ponúkol určité množstvo peňazí. Parťáci navzájom licitovali, kto tú prácu vykoná na menej peňazí. Niekedy prišli na úroveň, keď sa prácu už nevyplatilo ani robiť. Zarábali niekedy len 8 Kč za deň.

Iní chodievali za prácou na poľnohospodárstvo. Chodilo sa na sezónne práce na veľkostatky do „Semplickej“ (Zemplín okolo Trebišova), do Voderackej (Trnava) a na južné Slovensko (Slovenský Meder).

Po prvej svetovej vojne bolo ešte veľa domov a hospodárskych budov zakrytých slamou, čo umožňovalo vznik častých požiarov. V roku 1920 vyhorelo v obci až 20 domov. Požiare sa vyskytovali každoročne, preto bol v obci založený hasičský spolok v roku 1928. Prvým hasičským veliteľom sa stal riaditeľ školy Ján Možári. V roku 1926 boli zakúpené 2 nové zvony do kostola.

Do roku 1930 bola v obci aj matrika, pod ktorú patrili aj obe Lehoty. Vyčlenením Lehôt pod Novú Baňu od 1. 6. 1930, preradili aj Kostoľany pod matriku v Obyciach, na škodu obce, čo trvá dodnes (funkcionári obce by sa mali snažiť o jej navrátenie).

Vo voľbách v roku 1935 získala v obci najviac hlasov Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). Jej oporou v obci boli kostolianski gazdovia. Strana aj v ďalších rokoch vyvíjala v obci aktivitu, najmä v oblasti osvety.

S blížiacim sa koncom prvej ČSR sa začali v obci zlepšovať sociálne pomery. Začala sa viac objavovať práca. V roku 1936 začala sa stavba trate Zbehy – Zlaté Moravce, kde našlo prácu dosť Kostolanov. V roku 1937 sa začalo hromadne chodiť do Harmanca, kde sa budovala trať Banská Bystrica – Diviaky. Iné možnosti získania práce boli na opevňovacích prácach v Sudetách, kde tiež pracovalo mnoho Kostolanov.

Rok 1938 bol rušný. Okrem politických udalostí obec neobišlo ani choroby. V obci šarapatila epidémia čierneho kašľa, ktorá si vyžiadala smrť 18 malých detí.

Dňa 24. septembra 1938 bola vyhlásená všeobecná mobilizácia, podľa ktorej všetci muži – vojaci do 40 rokov museli narukovať, nakoľko hitlerovské Nemecko ohrozovalo republiku. Situácia sa uspokojila po podpísaní Mníchovskej dohody 30. septembra 1938, ktorou bolo Československu nariadené odstúpenie pohraničia Nemecku. 6. októbra bola vyhlásená autonómia Slovenska.

Hospodársky život za 1. ČSR sa odzrkadľoval aj v politickom živote. V obci pôsobilo viacero politických strán. Veľkými stranami boli HSĽS, Agrárna strana , Sociálno-demokratická strana a Národno-socialistická strana. No boli aj menšie strany, dokonca aj promaďarská, hoci v tom čase v obci nežil ani jeden Maďar.

V roku 1938 boli v obci dvoje voľby. Do obecného zastupiteľstva sa mali konať 12. júna. Nekonali sa, lebo sa strany medzi sebou dohodli. HSĽS dostala 5 mandátov, Agrárna strana 5 mandátov, Sociálni demokrati dostali 4 mandáty a Národní socialisti dostali 4 mandáty. Starostom sa stal Izidor Pytel za HSĽS. V decembri 1938 sa konali voľby do Slovenského snemu, kde všetkých 714 platných odovzdaných hlasov bolo „za“.

V priebehu prvej Československej republiky bol dlhoročným redaktorom „Slováka“ – tlačového orgánu HSĽS Ján Kocian – kostoliansky rodák. Tento bol počas Slovenského štátu župným tajomníkom  HSĽS v Nitre. Počas zastávania tejto funkcie sa správal dôstojne a bezúhonne. Keď ho po vojne súdil Národný súd v Bratislave, ako funkcionára fašistického štátu, boli za neho prosiť kostolianski partizáni, preto nebol ani odsúdený do väzenia.

Za pozornosť stojí ešte zmienka o účinkovávaní Jána Možariho v štátnom rozhlase, kde chodieval spievať „na živo“. Škoda, že sa vtedy nerobili záznamy.

Slovenská republika (1939 – 1945)

Snem Slovenskej republiky na popud Hitlera, s ktorým predtým v Berlíne rokoval Dr. Jozef Tiso, vyhlásil dňa 14. marca 1939 nezávislosť Slovenskej republiky.

Po vzniku tejto republiky sa otvorilo ľuďom viac pracovných príležitostí ako za bývalej 1. ČSR. Toto však malo súvislosť s blížiacimi sa vojnovými udalosťami. Hlavne možnosť pracovať v Nemecku, kde pracoval zbrojársky priemysel na plné obrátky. Z Kostolian pracovalo až 270 robotníkov v Nemecku, ktorí mohli posielať domov 500 až 700 Ks mesačne. Zárobkové možnosti boli v Nemecku vyššie ako na Slovensku. Najviac Kostolanov pracovalo v terajšom rakúskom Eisnerzi, kde sú jedni z najväčších železorudných baní v Európe. Najmä ženy však chodili do Nemecka na poľnohospodárske práce.

Toto sa priaznivo prejavilo aj na životnej úrovni obce. Začína sa vzmáhať dovtedy živoriace úverové družstvo. V marci 1941 bolo založené potravinové družstvo, ktoré začalo so svojou činnosťou až v marci 1942. Predsedom družstva bol dp. farár Štefan  Moravčík a účtovníkom Štefan Horvát. V roku 1942 sa v obci postavilo 11 rodinných domov. Ľudia sa zbavovali zadĺženosti, do ktorej sa dostali počas Veľkej hospodárskej krízy. Objavili sa aj prví kostolianski študenti.

No blížiaca sa vojna priniesla aj nové problémy a starosti. V porovnaní s rokom 1939 stúpli ceny odevov, obuvi a potravín o 100 – 150 %.

V roku 1940 vymenil starostu obce vládny komisár, ktorý musel byť členom HSĽS. Rok 1940 bol zlomovým aj pre Židov na Slovensku, kedy začali platiť represívne zákony, čo sa dotklo aj 2 kostolianskych židovských rodín Bockovej a Kleinovej. V roku 1940 bola zavedená povinnosť na stanovený odpredaj dobytka a obilia štátu. Každý si mohol ponechať na hlavu len 2,4 q obilia na zomletie. Tiež bolo stanovené, koľko si môže ponechať na dobytok a na siatie. Ostatné musel odpredať štátu. Preto boli ustanovení pri mlatbách mlatobní komisári ako dozor, aby bolo zaevidované všetko namlátené obilie. Bývali z radov učiteľov a študentov. Obec musela odpredať 60 kusov dobytka v cene 6 – 8 ks/kg živej váhy. V obchode stál 1 kg hovädzieho mäsa v priemere 22 ks/kg. Rozmáhal sa čierny obchod, kde sa ceny potravín pohybovali o 100 % vyššie.

V roku 1941 bol zavedený v obci prídelový systém:
–  múka bola 7 kg na osobu a mesiac
–  cukor bol   1 kg na osobu a mesiac
–  obuv bola 1 pár na rok + 1 pár podrážok

V roku 1943 navštívili obec misionári. Boli financovaní františkánmi zo Skalice. Na pamiatku bol postavený drevený kríž pred kostolom.

Počas Slovenskej republiky bola zavedená branná povinnosť nevojakov od 20 do 50 rokov. Bolo tiež nariadené zatemňovanie okien od západu slnka po jeho východ.

Druhá svetová vojna

Vojna sa dotkla obce už 2. septembra  1939, keď muselo z Kostolian narukovať na Poľsko 50 mužov. Vtedy, keď Nemecko napadlo Poľsko, slovenská vláda vyhlásila ťaženie za oslobodenie Javoriny /obcí ležiacich v Poľsku, ktoré prezident Beneš vymenil za Sliezsko počas parížskych rokovaní po 1. svetovej vojne/. Našťastie sa všetkých 50 mužov vrátilo po mesiaci domov. Aj po napadnutí ZSSR Nemeckom boli povolané mladšie ročníky záložníkov, ktorí sa po kratšom čase vrátili domov. Boli až na Ukrajine.

Bojov v Sovietskom zväze sa však zúčastnili vojaci základnej služby v rámci slovenskej Rýchlej a Záložnej divízie, ktoré bojovali v Bielorusku a na Kaukaze. Väčšina sa ich vrátila domov, no niektorí aj padli. Niektorí prešli k ruským partizánom a následne do Svobodovho armádneho zboru. Ďalší bojovali so Slovenskou armádou v Taliansku, kde sa niektorí zapojili do talianskeho partizánskeho hnutia.

SNP a koniec vojny

Hoci v obci nebola vyhlásená povinná mobilizácia do SNP toto sa významne dotklo obce po jeho zatlačení do hôr. Po prechode povstania na partizánsky spôsob boja sa do oblasti Tribeč a Pohronský Inovec presunuli partizánskej jednotky „Stalinský otriad“ a prápor mjr. Sýkoru. Tieto patrili do partizánskeho zväzku Alexandra Nevského. Veliteľom zväzku bol plk. Viktor Alexandrovič Karasjev-Stepanov, hrdina Sovietskeho zväzu. /stredná generácia ho mohla vidieť na oslavách 20. Výročia SNP v Jaďovej/. Partizánska skupina „Stalin“ sa rozrástla do Vianoc na brigádu. V januári 1945 dostala meno „Nitrianska partizánska brigáda“. Jej veliteľom bol pplk. Genadij Avdejev-Smirnov. Brigáda bola podriadená II. ukrajinskému frontu. Do brigády boli včlenené menšie jednotky, ktoré bojovali v okolí Kostolian, ako prápor npor. Mičudíka, prápor kpt. Trojana. Kpt. Trojan bol pri prechode frontu pri Orovnici ranený, vrátil sa späť do Kostolian, kde ho liečila rodina horára Prachára v bunkri pri horárni Skýcovský mlyn. Po vojne bol Trojan generálnym riaditeľom Baťových závodov na Slovensku. Začiatkom 50-tych  rokov bol v rámci politických čistiek popravený. Štáb Nitrianskej partizánskej brigády sídlil najprv v Hostiach a neskôr sa presunul do Kostolian, kde sídlil v dome Jána Makána u Lukačov.

Dňa 16. januára 1945 prepadli obec Nemci, ktorí prišli z Moraviec na 3 obrnených autách. Bola bo odplata za napadnutie nemeckej vojenskej skupiny partizánmi, ktorá išla na 2 konských vozoch od malolehotského mlyna popri Hujavovciach do Dediny dňa 15. januára 1945. Partizáni ich napadli pod Španichrasťami. Nemci utekali smerom na Rybníky, ale sa zachytili na oplotení. Preto vypriahli len kone a s nimi ušli do Lipovho diela, odkiaľ po ukľudnení ušli popri Žitave do Moraviec. Pri akcii partizáni zajali 2 Vlasovcov a 2 plno naložené vozy. Nemci pri prepade obce zaujali 3 palebné postavenia, a to: pri Hujavovciach, na Kalvárii a na Uherelom vršku, odkiaľ odstreľovali obec guľometmi, pričom zranili viacero občanov, z ktorých jeden zomrel. U Hujavov zapálili Nemci dom Štefana Hujavého, pričom mu zhorel nábytok a periny. Podarilo sa mu ho však po odchode Nemcov zahasiť snehom. V tento deň zobrali Nemci z dediny 14 chlapov, ktorí sa skrývali v dome Cypriana Beňu na Horných fundušoch. Nemci ich tam zbadali a dom odstreľovali, až kým po nich neprišli nemeckí vojaci, ktorí ich zobrali so sebou. Rtm. Michal Novotný stihol ešte ujsť zamotaný v plachte. Nemci chlapov odviedli cez Pílu, Veľké Pole, až do Oslian na cintorín, kde ich chceli postrieľať. Nestalo sa tak iba na zásah vyššieho dôstojníka, ktorý, keď zistil, že nenašli u nich zbrane, popravu zakázal a chlapov prikázal prepustiť domov.

Partizáni sa po tomto prepade presunuli do Inoveckých hôr, časti Krtinová, kde boli utáborení v  bunkroch až do prechodu cez Hron v noci z 13. na 14. februára 1945. Počas prechodu partizánov z obce do Inovca zahynul ruský partizán, ktorý je pochovaný na kostolianskom cintoríne (stúpil pod Dedinou na mínu).

Po prechode partizánov cez front pri Orovnici zostala v obci len málopočetná skupina partizánov so spravodajským poslaním a strážnou službou riadenou rtm. Michalom Novotným.

Druhý raz bola obec napadnutá Nemcami koncom januára 1945, kedy Nemci robili po Dedine domové prehliadky, pričom brali občanom potraviny a dobytok, ktorý si nestačili odviezť do hory. So sebou Nemci zobrali aj chlapov ako pohoničov, ale tým sa podarilo utiecť domov.

Viacerí občania obce boli aj partizánmi. František Beňo a Ondrej Jonis boli veliteľmi čiat v Nitrianskej partizánskej brigáde. Občania pomáhali partizánom so stravovaním. Mnoho občanov pomáhalo partizánom pri získavaní správ, a to zo Zlatých Moraviec, ale aj z Veľkého Poľa, kde bola silná nemecká posádka, ako aj jednotka Heimatschutzu.

Dňa 17. marca  1945 sa nasťahovali do obce 2 roty nemeckých zákopníkov, ktorí pomocou občanov kopali zákopy v Inoveckých horách.

Obec bola oslobodená od Nemcov na Veľkú noc 29. a 30. marca 1945 vojskami l. rumunskej  armády generála Atanasiu. Táto bojovala v súčinnosti s 53. armádou generálporučíka I. M. Managarova, ktorá bola súčasťou II. ukrajinského frontu, ktorému velil maršal Malinovskij.

Rumuni prišli ku kostolianskemu mlynu o cca 14. hodine 29. marca. V Dedine nenarazili na odpor Nemcov. Z Dediny sa rozdelili na 2 časti. Jedna časť postupovala hore Drahámi smerom do Nemčekov, kde v okolí Lopaty narazili na Nemcov, ktorí bránili prístup k Bresovu. Tu na zlomenie nemeckého odporu použili Rumuni mínomety. Po dobytí Bresovho potom postupovali smerom na Veľké Pole. Druhá časť rumunskej armády prešla do Hlbokej a popri Skýcovskom mlyne smerom na Skýcov, kde narazili na prudký odpor Nemcov, kde pod skýcovským Kruhom došlo viackrát v priebehu dňa k boju muža proti mužovi. Zúfalé výkriky ranených vojakov bolo počuť až na Borisko a Levasovskú. Ďalšia časť rumunskej armády chcela postupovať hlbokou dolinou, smerom na Veľké Pole. Pred veľkými stratami ju zachránil partizán Ondrej Jonis z Boriska, ktorý išiel za Rumunmi do Skýcovskej doliny, kde ich upozornil, že Nemci sú silno zasadení v Nitrolíne. Následne previedol Rumunov cez Mádelku na Borisko, a tak obišli nástrahu. Potom sa Rumuni stretli s odporom Nemcov na Malom Dubovom, kde na nich útočili z Farárovej hory.

Počas prechodu Rumunskej armády obcou mali rumunskí delostrelci postavené delá pod Dedinou, u Lukačov pri Gbale a na vrchu Drienovej, kde mali tri delá.

Nad Drienovú ich ťahali na koňoch. Odtiaľto aj vystrelili na veľkopolský štál Müller, ale keď Nemci neodpovedali na paľbu, delá z Drienovej stiahli. Nemci ustúpili z obce v noci z 28. marca  na 29. marca. Medzi nimi sa nachádzali aj Vlasovci. Tí ponúkali u Lukačov predať ženské skýcovské kroje, ktoré ulúpili pri vypaľovaní Skýcova.

Podľa výpovede Františka Bauera, vtedajšieho polesného pri Rybníkoch, bola počas vojny založená v Žiarach Slovenská národná rada. Toto môže byť pravda, lebo G. Husák vo svojich spomienkach uvádza, že Slovenská národná rada bola založená v Žiarskej doline vo Vysokých Tatrách. Zrejme ani nevedel, kde bol, lebo stretnutie muselo byť organizované vo veľkej tajnosti a vedel len, že bol v Žiarskej doline. Stretnutie organizoval Dr. Martin Kvetko, ktorý bol v tom čase veterinárom v Štátnom žrebčíne v Topoľčiankach. Po vojne bol Dr. Kvetko povereníkom poľnohospodárstva a po februári 1948 emigroval do  USA. Po roku 1989 sa vrátil a bol čestným predsedom Demokratickej strany, až do smrti.

Život v obnovenej ČSR

Po prechode frontu sa začal prebúdzať mierový život, ale aj nový politický život. Štátnu moc v obciach prevzali, podľa smerníc SNR, národné výbory. V Kostolanoch sa predsedom miestneho národného výboru stal Vojtech Cigáň – predseda miestnej organizácie KSČ. Predsedom druhej vládnej strany – Demokratickej – bol Ján Ďuriač. Aby nové pomery mohli prechádzať  do pokojného života, vytvorila sa národná milícia, ktorej činnosť trvala len niekoľko týždňov. Bol nedostatok životných potrieb. Vzmáhal sa čierny obchod. 15. novembra  sa uskutočnila mena peňazí, odkedy opäť začali platiť čsl. peniaze. Pracovné príležitosti uchybovali, preto ľudia začali za prácou chodiť do Čiech, kde bolo práce viac a bola lepšie platená. Odišli aj celé rodiny, z ktorých sa už viaceré nevrátili. Niekoľko rodín odišlo v rámci tzv. vnútornej kolonizácie na dolniaky, kde sa usadili na pôde bývalých maďarských veľkostatkárov. Celkový nepriaznivý stav v zásobovaní potravinami a šatstvom čiastočne zlepšila pomoc od UNRA (Úrad spojených národov pre rozvoj a obnovu). Prostredníctvom tejto organizácie prichádzali potraviny, obnosené šatstvo a obuv. Zásielky sa potom delili medzi obyvateľstvo, podľa počtu členov rodín. Bol zavedený lístkový systém na potraviny a šatstvo. Potraviny sa predávali aj na voľno, ale za oveľa vyššie ceny. Lístkový systém trval až do menovej reformy v máji 1953. Vtedy štát menil peniaze občanom v pomere 50 : 1, pričom ceny tovarov po mene poli prepočítané 5 : 1 (staré : nové).

Prvé voľby po vojne sa konali 26. mája 1946. Volili sa poslanci do národného zhromaždenia. Na Slovensku kandidovali 4 strany, a to: Strana práce, Demokratická strana, Komunistická strana a Strana Slobody. Na Slovensku vyhrala voľby Demokratická strana. V Zlatomoraveckom okrese vyhrali tiež demokrati.

V Kostolanoch dopadli voľby nasledovne:
Strana práce                                 25 hlasov
Demokratická strana                402 hlasov
Komunistická strana                396 hlasov
Strana slobody                             25 hlasov
Celkove volilo                             842 hlasov – občanov

Po voľbách sa stal predsedom miestneho národného výboru Ondrej Minár – za demokratickú stranu. Podpredsedom sa stal Vojtech Cigáň – dovtedajší predseda, za KSČ.

Rok 1947 bol veľmi suchý, čo výrazne postihlo najmä roľníkov. V tomto roku založil Štefan Horvát odbočku Slovenskej ovocinárskej spoločnosti. Tu učil mladých Kostolanov pestovať ovocné stromky. V záhrade Urbárskeho domu (ZVAZÄRM) založili ovocnú škôlku, kde sa učili prakticky štepiť a očkovať. František Beňo, ako zaslúžilec partizán, otvoril hostinec v bývalej židovskej krčme u Bocka. V tomto roku odišli niektorí občania z Bresovho a Kurucovho štálu na majetky na Gýni pri Leviciach. Firma Katrinec zahájila v tomto roku pravidelnú autobusovú prepravu.

Februárové udalosti v roku 1948 boli významným medzníkom v politickom živote štátu. Do vedenia štátu sa dostala KSČ. Započali sa socializačné zmeny. Do čela dedinskej organizácie KSČ sa dostal Anton Lipták. Začali intenzívne pracovať aj masové organizácie ako ZČSSP, ČSM, ZVÄZARM a ďalšie.

Dňa 12. marca  1949 bola na elektrickú sieť napojená prvá časť obce, kedy boli zelektrifikované nasledovné časti obce: Dedina, Lukačovce, Nemčekovce, Bošiakovce, Drienky a obec Lúčna. Druhá časť obce bola napojená na elektrickú sieť až v roku 1964, kedy boli zelektrifikované štále Modoš, Borisko, Levasovská a Bresovo.

V roku 1945 a 1948 nedošlo k zoštátneniu majetku v obci. K likvidácii súkromného vlastníctva začalo dochádzať až po roku 1949, kedy bola vyhlásená generálna línia budovania socializmu v ČSR. V nadväznosti na toto bol v roku 1950 znárodnený Budinského mlyn a súkromný obchod Františka Ďatku, ktorý prevzala Jednota. Tiež bol znárodnený aj liehovar Františkovi Ďatkovi, ktorý stál pri potoku pod autobusovou garážou. Na cirkevnom majetku bolo založené JRD II. typu. Prvým predsedom družstva bol Anton Lipták. Maximálny počet členov družstva bol 21, keď do družstva vstúpilo niekoľko maloroľníkov. V roku 1952 vybudovalo družstvo za farou ovčín. V roku 1957 sa členovia družstva rozišli pre neefektívnosť družstva. V roku 1961 družstvo celkom zaniklo. Majetok prevzali Štátne majetky Vráble.

Občania Kostolian nemali záujem vstúpiť do družstva, hoci ťažko žili na svojom majetku. Štát ich nepriamo nútil vstúpiť do JRD predpisovaním vysokých kontingentov – povinných dávok obilnín, mlieka, mäsa, vajec a zemiakov, čo sa nedalo splniť. Za neplnenie dodávok štát krátil, alebo celkom odobral lístky na stravu a body na textil. Stávalo sa i to, že takému neplničovi prišli tzv. „zmocnenci“ zobrať prasa z chlieva, alebo obilie z komory. Nepovolili občanovi – neplničovi ani zabiť prasa. Keď prasa zabil bez povolenia „na čierno“, hrozila mu konfiškácia mäsa a väzenie. Tento stav trval až do roku 1968.

V roku 1970 boli Kostolany jedinou obcou v Nitrianskom okrese, kde nebolo JRD. Preto OV KSS a ONV v Nitre dali príkaz na založenie celoobecného JRD.

V auguste 1972 prebiehal verejný pohovor s občanmi a 18. septembra 1972 sa konala už prvá členská schôdza JRD v obci. JRD v Kostolanoch bolo pričlenené k JRD Československo-sovietskeho priateľstva v Hosťovciach.

Pretože zlatomoravecký región mal po vojne málo pracovných príležitostí, bol 10. júla 1949 položený základný továrne na chladničky. Pôvodný zámer bol tu vyrábať obuvnícke stroje /na podnet Trojana/, ale neskôr sa zámer zmenil na výrobu chladničiek, ktorá sa prevzala z Považskej Bystrice, odkiaľ previezli aj prvé stroje. Dňa 21. decembra 1950 sa začala prvá výroba chladničiek. Pôvodné výrobky mali značku „Manet“ a mali drevenú konštrukciu. Tieto boli neskôr zmenené na celokovové. Od roku 1954 sa začali vyrábať nové druhy chladničiek s uzavretým kompresorom pod značkou Calex.

Nová tehelňa bola dobudovaná v roku 1960, kedy započal s prevádzkou aj Kovoplast.

V rokoch 1949, až 1952 sa staval v obci kultúrny dom svojpomocou. V roku 1951 žiaci vyšších ročníkov základnej školy, pod vedením riaditeľa školy, Štefana Horváta vysadili Stráň s čerešňami.

Okrem Stráne bola vysadená ešte Hôrka, farská pasienka v Rohu nad Boriskom, ako aj farská lúka za Lomom. V roku 1952 založil v obci Štefan Horvát osvetovú besedu. Bola zriadená v kultúrnom dome, kde bolo vybudované aj javisko. Dovtedy sa divadlá hrávali v škole, kde bolo postavené javisko v triede od Cyrelov.

V roku 1953 otvoril Geoologický prieskum n.p. Spišská Nová Ves na Bresovom baňu, kde sa hľadalo, ale aj iné kovy. Vedúcim bane bol Pavol Červený z Boriska. Pre neuspokojivý výsledok baňu v roku 1955 zatvorili.

Od roku 1955 sa v obci pravidelne premietali filmy v kine „Radosť“,  ktoré bolo v sále kultúrneho domu.

V roku 1960 bola ukončená výstavba obchodov Jednoty, ktoré boli postavené v priestoroch bývalej „Kleinovej krčmy“. Najprv boli zriadené 2 obchody, a to potraviny a priemyselný tovar. Neskôr pribudlo mäsiarstvo a mliekáreň.

V tomto roku bolo zriadené pod Prítkovou na farskej lúke futbalové ihrisko TJ Slovan Jedľové Kostolany najmä zásluhou Ladislava Beňu-Čečovho.

V roku 1961 bola dobudovaná nová budova základnej školy, čím sa odstránila dvojzmennosť dochádzky žiakov. Riaditeľom školy bol v tom čase Jozef Kletečka. Budova bývalej školy bola využitá na zriadenie tanečnej sály a poštového úradu.

V roku 1962 bola do obce vyasfaltovaná hradská.

V roku 1965 bola dokončená stavba nového hostinca na pozemku starej „Bockovej“ krčmy. Po dobu výstavby hostinca bol provizórne hostinec umiestnený v budove Zväzarmu.

V roku 1966 bol nainštalovaný v kostole nový organ., ktorý zakúpil d.p. farár Prof. Dr. Jozef Šátek.

Rok 1968 sa dotkol značne občanov obce. V podmienkach výraznej dezinformovanosti sa vyskytli protichodné názory k politike Alexandra Dubčeka, ktorý sa stal v januári 1968 Prvým tajomníkom ÚV KSČ. Väčšina obyvateľov Kostolian však bola za Dubčekove pojanuárové reformy.

Politická situácia po roku 1968 zapríčinila nekonanie sa pravidelných volieb, ktoré mali prebehnúť v roku 1969. Rok 1969 bol ťažký aj z hľadiska hospodárskej situácie republiky. Nastalo zdražovanie, bol nedostatok uhlia, elektrickej energie. Ľudia začali viacej využívať pole. V tomto roku čsl. televízia natočila v obci krátkometrážny film o kostolianskych fašiangoch.

V roku 1970 sa postavila pod vedením dp. farára Františka Judiaka nová fara. Taktiež v tomto období bol zgenerálkovaný aj kostol. Zmenil sa jeho interiér. Steny kostola boli do 2,5 m výšky obložené mramorom. Bola daná benátska podlaha. Boli vymenené lavice a Krížová cesta. Zrušený bol vchod na kazateľnicu. Bol inštalovaný nový oltár. Eternit na streche bol nahradený škridlou. Bola opravená veža kostola a tiež bola pristavená nová zakrestia.

Celkovo možno hodnotiť 70-te a 80-te roky ako útlmové pre obec, pretože nadriadené orgány zaradili obec medzi neperspektívne, nerozvojové obce, čo malo za následok, že v obci dostali stavebné povolenie na výstavbu nových domov len tí občania, ktorí pracovali v JRD, alebo u lesov. Bez stavebného povolenia nemohli dostať na výstavbu stavebné pôžičky. Preto sa odsťahovalo mnoho mladých ľudí inde, kde mohli stavať bez uvedených problémov.

V roku 1975 bol postavený dom smútku. V tomto roku vybudovala TJ Tatran Topoľčianky na Bresovom chatu a 200 m lyžiarsky vlek. V nasledujúcich rokoch pribudli 2 ďalšie vleky, takže Bresovo sa stalo lyžiarskym centrom pre široké okolie.

V roku 1980 sa zaviedlo po štáloch zásobovanie občanov pojazdnou predajňou.

Veľké politické a spoločenské zmeny priniesol rok 1989. Dianie po tomto roku však už nie je predmetom tejto práce.