Kultúrno-spoločenské dianie

Národopisná charakteristika

 Z národnopisného hľadiska hmotná a duchovná kultúra obce má veľa spoločného s okolitými dedinami horného Požitavia. Toto konštatovanie platí najmä pre oblasť odievania, stravovania, architektúry, spoločenského života, ale aj jazyka a ľudových zvykov. Všetko toto má však aj malé typické odlišnosti, pre jednotlivé obce.

Poľnohospodárstvo

Poľnohospodárska činnosť bola hlavnou obživou väčšiny obyvateľov obce, ktorú v zimných mesiacoch dopĺňalo drevorubačstvo, baníctvo, lebo chudobná pôda a vtedajší spôsob jej obrábania nevládali uživiť rodiny.

V Kostolanoch sa pestovali všetky druhy známych obilnín: pšenica ktorú v obci nazývali žitom, raž, jačmeň, ovos, ladník. Z okopanín sa sadili zemiaky, miestne nazývané kromple, kŕmna repa, miestne nazývaná burbula. Okolo roku 1910 sa začala pestovať ďatelina, miestne nazývaná getelina. Na lúkach sa v tráve pestovala trváca krmovina špargéta. Ďalej sa pestovali kukurica, fazuľa bôb, cícer, slovienka, šošovica, hrach, petržlen, nazývaný miestne patružlien a zeler, nazývaný celer, tekvica, mak, uhorky a kapusta.Tiež sa pestovala technická plodina – konope. Pestovali sa včely. Včelárilo sa v nerozoberateľných dielach. Úle boli dlabané – kláty, alebo upletené z ražnej slamy – koše. Pri vyberaní medu sa včelstvá vydúšali, pričom rodina uhynula. Až koncom I. ČSSR sa na vydúšanie používala chemická látka, ktorá včelstvá iba omráčila. Po vybratí medu včely znova ožili. Až neskôr sa začalo včeláriť na rozoberateľných dielach – na rámikoch.

Ovocinárstvo, najmä pestovanie štepených jabloní bolo najprv rozšírené na cirkevnom majetku za Lomom. Ešte v 60-tych rokoch tam rástli 2 obrovské štepené jablone. Ďalej bolo ovocinárstvo rozšírené na Bresovom a v Lúčnom. Inde sa rozšírilo ovocinárstvo až v priebehu I. ČSR Všade sa však pestovali bystrické slivky a ďuriangy, ktoré sa sušili, varil sa z nich lekvár, ale časť išla aj na pálenie slivovice. Sušili sa aj hrušky.

Rozšírený bol chov oviec, ktoré však neskôr vytlačil chov dobytka. Takmer všetci majitelia pôdy siali konope, ktoré používali na výrobu domáceho plátna.

Konope sa siali vo vybratých roliach, konopniciach.

Orávalo sa väčšinou na kravách, ktoré sa zapriahavali do jariem. Koní bolo málo. Pluhy bývali drevené, len čerieslo, a pluhová doska s lemešom, bývali železné. Až neskôr sa objavili tzv. železnáky, ktoré boli celé vyrobené zo železa.

Seno sa kosievalo na riadky kosami. Tieto sa po skosení roztriasali, aby sa seno rýchlejšie usušilo. Potom sa seno zhrabala dohromady – „do postele“, kde sa dosúšalo jeho obracaním drevenými vidlami. Potom sa seno skladalo do malých kôpok – kopencov, odkiaľ sa bralo do vozov – drabinákov a odviezlo z lúky domov. Doma sa ukladalo do veľkých kôp, ktoré mali v strede zasadený drúk, nazývaný kopisko, ktoré dávalo kope stabilitu.

Najdôležitejšou a najťažšou poľnohospodárskou prácou bývala žatva. Zrelé oziminy sa kosievali do podstate, teda tak, že odkosené obilie sa opieralo o ešte nepokosené susedné obilie, odkiaľ ho žnica odoberala kosákom a robila z neho hrste, kde sa obilie dosušilo. Z hrstí sa obilie bralo a viazalo do snopov. Snopy sa viazali do povriesel z ražnej slamy, alebo do kupovaných špagátov, ktoré mali na jednom konci doštičky na uväzovanie snopov. Na poli sa snopy ukladali do hŕbok. Každá hŕbka mala 13 snopov. Vrchný snop sa volal „farár“. Ražné snopy sa mlátili ručne cepami, aby sa získala nepoškodená slama potrebná na strešné ostrešky, ale aj na výrobky zo slamy, ako boli povriesla, ošietky, košíky a úle.

Ostatné obilie sa v minulom storočí tiež mlátilo cepami. Cepy boli nástroj skladajúci sa z 2 častí, a to: z rúčky – palice dlhej cca 2 m a z klátika, ktorý bol dlhý asi 50 cm a hrubý 5 – 6 cm. Klátik bol upevnený na rúčke pohyblivo remeňom. Obilie sa mlátievalo v pajtách na holohumniciach (stredných, prechodných častiach). Naraz mlátievalo viacero mlatcov, ktorí udierali cepami na klasy v určitom rytme.  Začiatkom storočia sa objavili prvé mláťačky, tzv. gajstovky. Tieto mali len mlátiaci bubon, ktorý krútili ručne po stranách mláťačky dvaja chlapi, ktorí sa striedali s ďalším párom. Pretože to bola práca namáhavá, posilňovali sa pri nej pálenkou – gajstom, z čoho vzniklo meno mláťačky, že bola poháňaná na gajst. Takto vymlátené obilie bolo ešte zmiešané s plevami. Tieto sa odstraňovali ovievaním na vetre. Neskôr na ovievanie sa používali rajtáre, ktoré mali ventilátor, ktorý vyvíjal vietor na ofukovanie pliev od zrna. Rajtár tiež krútili chlapi. Neskôr bol ručný pohon mláťačky nahradený gepľom. Gepeľ ťahali kone, alebo voly, ktoré chodili do kruhu, pričom krútili veľké tanierové ozubené koleso, ktoré poháňalo malý pastorok. Od pastorka sa prenášal hriadeľom krútiaci pohyb k mláťačke. Neskôr geple využívali gazdovia na pohon sečkární. Po I. svetovej vojne sa už objavili mláťačky s motorovým pohonom. Tieto už čistili zrno od pliev. Dokonca ho triedili aj podľa veľkosti. Prvú takúto mláťačku s benzínovým motorom  mali na Bresovom Bukorovci. Popri týchto mláťačkách ešte sa súbežne používali aj gajstovky, ktoré zanikli až koncom I. ČSR.

Čisté zrno sa nevážievalo, ale sa meralo na objem. Bežnou objemovou mierou bola „polmecka“, ktorá obsahovala cca 25 kg obilia. Spravidla bola zhotovená z drevených dúžok /ako šiafik/, mala l ucho. Bývala tiež zhotovovaná polmecová ošietka. Podľa toho, koľko vysial roľník polmeciek, alebo meciek zrna do roli, bývala stanovovaná aj veľkosť role. Napr. roľa „pod mecu“.

Vymlátené a oviate zrno sa skladalo v komorách v doštených debniach – v susákoch. Väčší gazdovia mávali samostatnú komoru – sýpku.  Obilie sa vysievalo do zoranej role ručne z plachty – strapcovky, ktorú  mal roľník založenú za krkom. Potom sa rozsiate obilie zabránilo. Brány bývali drevené so železnými klinmi.

Zemiaky sa sadievali buď do ručne motykou vykopaných jamiek, alebo do brázdy za pluhom. Zemiaky sa prenášali v prútených filkašoch, ktoré sa plietli z vŕbového prútia. Krmivo pre statok sa nosievalo v senných košoch upletených z lyka nalúpaného a ostrúhaného z mladých dubov. Aby sa lyká dali dobre lúpať – „drať“, museli sa predtým dobre napariť vo vykúrenej chlebovej peci.

Výroba domáceho plátna

Konopné látky sa vyrábali v obci od nepamäti. S ich výrobou sa prestalo až koncom päťdesiatych rokov tohto storočia. Dnes a možno ešte zriedkavo stretnúť s ručným tkaním pri tkaní kobercov. Výroba plátna bola založená na pestovaní konopí. Ľan sa v obci nesieval. Konope sa zasiali na jar do role – konopnice. Koncom leta už boli konope narastené. Zberali sa na dva razy. Prvýkrát sa trhali samčie rastliny, druhýkrát samičie, na ktorých už bolo zrelé smeno – „semenec“. Toto sa z konopí poviazaných do snopčekov vymlátilo cepami. Potom sa konope dali močiť. Močili sa 2 – 3 týždne v močidlách, kde sa priložili drevami a kameňmi, aby boli celé ponorené vo vode. Mohli sa močiť aj v tečúcej vode, ale tu bolo nebezpečie, že v prípade dažďov ich odnesie voda. Vymočené konope sa vysúšali na slnku. Potom sa trepali na trliciach, kde sa z nich odstránilo pazderie. Na získanom vlákne zostalo ešte mnoho nečistôt z pazderia, ktoré sa odstránili česaním na železnom česáku. Z očesaných vlákien sa robili povesná, z ktorých sa pripravovali kúdele pre pradenie. Kúdele si priadky uväzovali na praslice. Z praslice sa už priadlo vlákno, a to buď na ručné vretienko, alebo na kolovrate, ktorý bol výkonnejší. Pradievalo sa na priadkach, kde sa stretávalo viacero žien, alebo dievok. Priadlo sa hlavne po večeroch, kde chodievali za dievkami aj mládenci, takže priadky bývali veselé. V starších časoch sa nepriadlo v pondelok ráno, kedy mohlo napadnúť neposlušnú priadku „dievča Pondelča“ a tiež sa nepriadlo vo štvrtok, kedy zasa  chodila robiť poriadok s neposlušnými priadkami „Štvrtočnica“. Pre priadky platila všeobecne zásada, aby dievka do Ondreja napriadla aspoň l pradeno, lebo inak ju považovali za lenivú. Napradené nite sa z vretienok zmotávali na motovidlá do pradien. Množstvo nití v pradene sa udávalo v „pásmach“, jedno pásmo malo 60 nití na motovidle. Každé pásmo nití na pradene sa oddeľovalo šnúročkou, aby mohla gazdiná spočítať, koľko bude mať k dispozícii nití pre tkanie. Po skončení pradenia sa pradená zvárali (prali) vo zvárke. Zvárka bola drevená kaďa na 3 nohách, ktorá mala na dne otvor na vypúšťanie znečistenej vody, ktorý býval počas zvárania zaštupľovaný. Na prípravu potrebného pracieho „luhu“ sa používal drevený popol, najmä z tvrdého listnatého dreva. Ozvárané pradená sa potom prali na potoku. Potom sa vysušili, kedy nite dostali bledožltú farbu. Usušené nite z  pradien sa zmotali do klbiek, alebo len do riadov na hromádky. Z týchto sa robila na snuvadlách tkacia osnova. Podľa množstva napradených nití sa stanovila dĺžka a šírka osnovy. Šírka osnovy sa udávala na pásma a dĺžka osnovy na „kolečká“. Kratšou dĺžkovou mierou boli rífy. 1 ríf bol dlhý 60 až 70 cm. 6 rífov = l kolečko. Pripravená osnova sa odložila do doby tkania. Potom sa osnova navila na návoj krosien. Po navití osnovy sa jednotlivé nite navlákali cez nitelnice a brdo.  Osnova sa zatkávala niťou navinutou na cievku. Navíjanie na  cievku sa robilo na sukale. Cievka sa vkladala do dreveného člnka, ktorý tkáčka presúvala pomedzi nite osnovy. Pri tkaní plátna na periny, uteráky sa robili ozdobné prúžky zatkávaním farebných nití – kupkáru. Nezatkaním určitej dĺžky nití na osnove sa robili strapčeky na uteráky. Keď sa skončilo tkanie, ponáhľali sa z neho ženy ešte šiť potrebné veci., ako boli oplecká, košele, plachty … Neskôr sa na zjemnenie plátna používali bavlnené nite „pamuk“, z ktorých sa robila osnova. Táto, keď sa zatkávala konopnými niťami, získalo sa polpamukové plátno. Tkávali sa aj látky len z čistého pamuku, kde sa získalo jemné pamukové plátno, ktoré sa používalo na obrusy, ktoré sa ešte vyšili. V obci vedela tkať každá dospelá žena.

Odievanie

Odievanie tiež úzko súviselo s regiónom horného Požitavia. Mužský kroj zanikol skôr ako ženský, a to v priebehu I. ČSR, kedy ho nahradil konfekčný odev.

Mužský kroj

Sviatočný kroj mužov charakterizovala čierna farba súkna na nohaviciach a kabáte. Košeľa bola z domáceho plátna. Mala vyšívaný golier a rukávy. Golier a rukávy sa uväzovali žinôčkami. Na košeľu šiel väčšinou čierny lajblík, ktorý sa vyznačoval veľkým množstvom malých gombíkov. Na lajblík išiel čierny kabát, ktorý mal krátky strih. Nohavice bývali tiež čierne a úzke, aby vošli do čižiem s tvrdou sárou. Na nohaviciach sa nosila vo sviatok zástera. Klobúk bol malý, okrúhly, čiernej farby. V zime sa na kabáte ešte nosila dlhá halena.

Na robotný deň a v lete sa nosilo oblečenie z domáceho plátna. Okrem vyššie spomenutej košele sa nosili aj nohavice z domáceho plátna – gete. Zhotovené boli z konopného plátna. Každá nohavica bola ušitá z jednej šírky plátna, ktorá bola preložená pozdĺžky na polovicu. Do rozkroku sa vkladal klin. Zaväzovali na páse šnúrkou. Takéto gete nemali výzdobu. Spodná časť nohavíc bola strapkatá.

Ženský kroj

Ženský kroj sa udržal dlhšie. V obci sa od začiatku tohto storočia nosili 2 odlišné typy ženských krojov. Základný rozdiel bol v používanom materiáli na zhotovenie odevov. Starší typ mal za základ doma tkané plátno, kdežto novší typ spočíval už na továrenských látkach. Deliacimi rokmi boli 1925 – 1930. Ženy, ktoré boli vydaté pred týmto dátumom, nosili ešte oplecká a „šutavé“ čepce. Neskôr vydaté ženy nosili už rukávce a „rohaté“ čepce.

Starší typ odevu: Najhornejšiu časť odevu tvorilo oplecko. Toto tvorilo golier a rukávy  obleku. Tieto boli vyšité rôznymi vzormi a farbami. Plátno bolo naplno urásnené. Telo od pásu po plecko zakrýval ovršník, o ktorý bola prišitá sukňová časť – spodník. Ovršník sa nevyšíval ako oplecko, ale bol už pestrofarebne utkaný z rôznych nití, ktoré najčastejšie bývali červené, čierne, žlté a bordové. Ovršník na tele držali ramienka z plátených pásikov, ktoré boli založené na pleciach. Na spodník išla  sviatočná vrchná sukňa z továrenského plátna. Sukne bývali glótové, gangárové, kartúnové i barchetové. Na robotný deň bývali i vrchné sukne z domáceho plátna, farbené modrotlačou, alebo ich farbievali samé ženy doma. Na sukňu išla glótová zástera – fertúha. Na zástere bolo veľa sámikov, ktoré boli prešité cez prostriedok. Cez prostriedok bola mašlička, alebo racka. Fertuha bola uviazaná cez pás vpredu na mašľu. V chladnejšom počasí si ženy obliekali na oplecko kabátik, užitý  dopásu. Kabátik mal vpredu na zapínanie veľa drobných gombíkov. Kabátik býval ušitý väčšinou z čierneho lesklého továrenského plátna. Býval šitý u krajčírky. V zime sa ešte na kabátiku nosieval „vlnák“. Vydaté ženy nosili na hlave šutavý čepiec. Čepiec mal vpredu kúsok pekného hladkého plátna, ako aj vzadu. V strede bolo biele plátno. Nad uši sa pod čepiec pchali z konopí ušúľané hrčky, ktoré rozširovali čepiec. Okolo čepca sa uväzovali 2 úzke kvetované mašle, ktoré sa uväzovali vzadu čepca a viseli po chrbte po pás. Vlasy na čele bývali učesané nahladko na pútec. Spod čepca  vyčnievali uhladené „lýzy“, ktoré, aby lepšie držali, si ženy pri česaní máčali cukrovou vodu. V lete chodievali ženy bosé. Čižmy na tvrdú sáru obúvali len v nedeľu neďaleko kostola. V zime chodili v čižmách

 Novší typ odevu sa objavil okolo roku 1930. Spočíval už na továrenskom plátne. Oplecko bolo nahradené rukávcami. Tieto boli ušité z bieleho plátna. Okraj rukávcov býval obšitý šlingerajmi – čipkami. Niekedy sa šlingeraj aj vyšil. Rukávy sa nad lakťom preväzovali rôznymi stužkami. Na rukávce sa obliekal lajbík. Ten býval ušitý z tej istej látky ako sukňa. Niekedy lajbík bol vyšitý merkónom. Vyšívalo sa „na plno“ /tento vzor volali aj „po „hútorácky“. Vzory bývali pestré. Sukne bývali dlhé a široké. Siahali až nad členky. Na sukňu sa spotrebovalo cca 4 m plátna. Vzory bývali väščinou kvetované. Pod sukňou sa nosili spodnice. Tie mali spodný okraj ozdobený šlingerajom. Niekedy sa nosili na sebe aj 2 spodnice, aby ženy robili širšími. Za tým účelom sa sukne aj škrobili. Sukne bývali z kašmíru, plyšu, hodvábu, taftu, atlasu, aksamientu a baršónu. Na sukniach sa nosievali biele zástery. Na nohách sa nosili biele punčochy – „štrinfle“, alebo ponožky. V lete sa nosili poltopánky, v zime čižmy s tvrdou sárou. Dievky si česali vlasy do kochule a vypletali si ich. Na upevnenie vlasov používali kostné sponky – „hornadle“. Na krku nosili granátky, alebo gorale, ktoré mávali aj 6 radov. Do uší patrili náušnice a na ruku prsteň. Vydaté ženy nosili na hlavách „rohaté“ čepce. Predná časť čepca bola ozdobená. Ozdoba spočívala z výšivky alebo čipiek. Slávnostný čepiec bol ozdobený perlami. Pod čepiec sa dávala na hlavu „handra“, ktorá bola na okraji ozdobená zúbkami, ktoré vyčnievali spod čepca. Čepiec sa upevnil na hlave utiahnutím a zaviazaním šnúrky čepca na záhlaví. Napokon sa pripla dozadu „papuča“. V chladnom počasí sa na čepci nosil ešte ručník. V neskoršom období boli rukávce nahradené blúzkami s krátkymi rukávmi „čipošami“. Tieto boli šité priliehavo. Vpredu sa zapínali drobnými gombíkmi až po hrdlo. Niekedy sa gombíky nahrádzali patentkami. Na sviatok ich zdobili sámikmi, alebo čipkami. Pre chladnejšie počasie mali blúzky dlhé rukávy.

V ďalšom období – približne v 60-tych rokoch – sa hromadne začalo upúšťať od nosenia krojov. Ženy sa začali nosiť mestským spôsobom. Aj tie, čo zostali pri krojoch, začali nosiť kombinovaný odev, časť odevu zostala z kroja, a časť bola už mestská. Preto bežne už pravý kostoliansky kroj možno vidieť len na slávnostiach.

Nárečie

Aj kostolianske nárečie taktiež, ako ostatné národopisné črty, patrí do regiónu horného Požitavia, pravda, s vlastnými špecifickými odlišnosťami.

Aj v rámci samotnej obce sa vyskytovali vo vyslovovaní dosť značné odlišnosti. Napr. V Dedine a u Lukačov sa vyslovovalo dosť tvrdo, no u Bošiakov a Drienkach mäkko. Teda je ťažko hovoriť o čistom kostolianskom dialekte. Všeobecne však možno charakterizovať vyslovovanie slabík de, te, ne le a di ti ni li nasledovne:
– de sa vyslovovalo skoro vždy mäkko, napr. deti, dedina
– te sa tiež vyslovovalo mäkko, napr. tehla, teplo
–  ne sa vyslovovalo väčšinou tvrdo, napr. nebuden, kone
–  le sa vyslovovalo tvrdo, napr. leto, leteť
– di sa vyslovovalo mäkko, napr. divoch, divadlo
–   ti sa vyslovovalo mäkko, napr. tískať, vytínať
–   ni sa vyslovovalo tvrdo, napr. níman, ništ
–   li sa vyslovovalo tvrdo, napr. robili, kolík, lipa
– koncovka – m sa vyslovovala ako – n, napr son, Lon
– koncovka slovies – il sa vyslovovala ako – ev, napr. robev, pev, sedev
– koncovka slovies – al sa vyslovovala ako – av, napr.orav, siav
– koncovka neurčitku slovies – ť sa vyslovovala mäkko, na rozdiel do okolitých obcí horného Požitavia, kde sa vyslovovala tvrdo, napr. piť, jesť, variť

Stavebná a bytová architektúra

Najstaršie domy boli domy brvené z dubového dreva. Boli stavané z tesaných brvien. Fundament týchto domov bol z kameňa. Strechy boli zo slamy. Okná malé. Pôdorys domov bol obdĺžnikový. Najstaršie domy boli dvojdielne. Vpredu bola izba, ako základný obytný priestor a za izbou pitvor. Z pitvora sa chodilo do izby. V izbe bola pec – šiška, ktorá sa vykurovala z pitvora. Ten bol najprv bez komína, dym vychádzal cez vchodové dvere. Neskôr sa stavali široké komíny, kez ktoré unikal dym z pece. No unikal aj dym z ohniska v pitvore, kde sa varievalo. Varilo sa na trojnožke – „trajfúze“ v hlinenom hrnci, ktorý bol odrotovaný. Neskôr boli hlinené hrnce nahradené liatinovými tzv. „železnákmi“. Neskôr pribudla za pitvorom aj komora, do ktorej bol tiež vhod z pitvora. Za komorou bývala ešte maštaľ, ktorá už mala samostatný vchod. Keďže domy boli drevené a zakryté slamenými ostreškami, boli vystavené nebezpečenstvu vzniku požiarov. Napr. Bresovo v minulom storočí dvakrát celé vyhorelo. Pôvodne Bresovo stálo v okolí studne pod Bresovom. Až po požiaroch sa postavilo na súčasné miesto. Preto sa začiatkom tohto storočia začalo odchádzať od starých horľavých stavebných materiálov dreva a slamy. Začali sa stavať domy z kameňa a zakryté pálenou škridlou. Tehelňa v Zlatých Moravciach bola vybudovaná v rokoch 1902 – 1904. Pôvodné izbové pece, ktoré slúžili len na vykurovanie izby, boli inovované. Boli do nich zabudovávané šporákové platne na varenie a začalo sa kúriť z izby. Z pitvora sa vykurovala už len pec na pečenie chleba. Tak zanikli tzv. studené kuchyne, v ktorých cez zimu ženy stáli pri hrncoch na trajfúzoch v kožuchoch..V komíne sa údievalo maso zo zabíjačiek.

Zariadenie izby bývalo skromné. V izbe bol stôl so stoličkami, 1 alebo 2 postele, truhlica na šaty a bielizeň, tzv „škriňa“. Bola vyrobená z dosák. Zvonka bývala ozdobená farebnými ornamentami a otvárala sa z vrchu odklopným vrchnákom. Bývala značným majetkom nevesty. Chudobné dievky ju nemali a museli si ju na svadbu požičať,aby im mali v čom počas veselia previezť výbavu z rodičovského domu do domu ženícha. Z povala visela žŕdka, na ktorú sa prevesovali sviatočné čižmy a každodenne  používaný odev – „háby“. Podlahy bývali hlinené, ktoré sa pri veľkom riadení upravovali „šlichtili“. Po večeroch sa svietievalo olejovými lampami, ktoré boli neskôr nahradené petrolejkami. Na vonkajšie osvetlenie používali lampáše, ktoré bývali zhotovované vo forme zasklených drevených krabíc, kde vo vnútri horela olejová lampička. Na hornej strane bol lampáš vybavený držiakom, zhotoveným z hrubšieho drôtu. Neskôr aj tieto boli nahradené petrolejovými lampášmi.

Pretože sa steny izby často začmudili od dymu z pitvora, izby sa bielili 2x do roka. Bielilo sa na jar k Veľkej noci a na jeseň k hodom. Na bielenie sa používalo skýcovské vápno. Aj z kostolianskeho vápenca  pálievali vápno. Je údajne silnejšie ako skýcovské, ale na jeho pálenie bolo treba spáliť na 1 sádku o 1 m3 dreva viac  ako na Skýcove. Preto na Kostolanoch sa pálilo vápno len keď bola naň väčšia potreba ako napr. keď sa staval dom. Niekedy sa vápno na bielenie prifarbovalo „svetlým liadkom“ – modrou skalicou. Sokel domu sa farbil vápenným roztokom prifarbeným popolom.

Po I. svetovej vojne sa začali stavať domy „na výšku“ Ide o domy, ktoré mali podpivničené izby. Tu už boli zriaďované tzv. teplé kuchyne, ktoré mali v kuchyni šporák s platňami aj s chlebovou pecou. V izbe už boli murované kachle. Niekde sa už objavili aj keramické kachle, ktoré vyrábali v Zlatých Moravciach. Domy bývali stavané na svahu. Pivnica a sokel boli vymurované z kameňa. Múry nad soklom boli vymurované zo surovej tehly. Táto sa vyrábala z hliny pomiešanej plevami. Robievali ju kostolianski Cigáni. Tehla bola dostatočne pevná. Ešte aj dnes stoja z nej postavené 75 ročné domy. V týchto domoch sa začal objavovať už aj nový nábytok, tzv. vysoké a nízke kasne, ktoré zhotovovali miestni stolári. Skrine boli povrchovo upravené emailami. Neskôr sa objavuje imitácia textúry drahších drevín., tzv. fládrovanie. V kuchyni bývali na odkladanie riadu police –„steláže“, ktoré sa spredu zaťahovali farebnou záclonou, ktorá bola uchytená na steláži posuvne na motúzi. Po II. svetovej vojne sa začali steláže nahrádzať kredencami, ktoré tiež zhotovovali miestni stolári.

Na rovnom teréne sa tiež stavali trojmiestne  domy, kde tiež už bola „teplá“ kuchyňa. Za kuchyňou bola komora, ktorá už mala samostatný vchod. V komore sa uskladňovalo hlavne obilie, ktoré bývalo uložené v drevenej truhle – „susáku“. Susáky bývali tiež zvonka zdobené farebnými ornamentami. Slúžili dlhodobo pre viacero generácií.

Tiež tu bývali uložené ďalšie potraviny, najmä chlieb, ktorý sa pekával na týždeň, ale aj mlieko na „sadnutie“. Z tohto sa po skysnutí zberala smotana. Z tejto sa potom v zbonkách mútilo maslo. Z kyslého mlieka  sa „odhrieval tvaroh – sier“. Mlieko sa dávalo do hlinených mliečnikov – „sivákov“, ktoré sa kupovali od Brežanov. V komore sa však odkladali aj ďalšie potrebné veci pre  domácnosť.

Niekde bola za komorou postavená maštaľ. Inde bývala maštaľ postavená samostatne. Niekedy bola maštaľ kombinovaná s komorou. Na spodku bola maštaľ a na poschodí komora – sýpka.

V maštali sa okrem dobytka chovali aj králiky, ktoré voľne pobehovali po maštali a žrali seno, ktoré napadalo dobytku spoza rebríka.

Na dvore býval chliev pre prasa a husi, nad ktorými býval kurín pre sliepky. Tiež sa na dvore nachádzali rôzne šopy na náradie a drevo. Celkom vzadu bývala stodola – „pajta“. Pajty bývali brvené, ale aj murované. Slúžili na uskladnenie obilia pred mlatbou, sena, slamy, ale aj voza, pluhu a iného náradia, ako napr. sečkárne. Pajta sa skladala zo strednej časti, ktorá bola priechodná „holohumnice“ a po oboch stranách boli „zápustky“.

Pred domami bývali okrasné záhradky oplotené dreveným plotom.

Stravovanie

Tiež aj stravovanie v obci sa v podstate zhodovalo so stravovaním v hornožitavskom regióne. Raňajky bývali najčastejšie z polievky – meleničky. Bývala zapražená aj mlieková. Obedy bývali sýtejšie. Buď to boli rôzne druhy polievok, ktoré sa jedli s  chlebom, alebo lokšami. Alebo to boli múčne jedlá ako boli trhance, rezance – „číky“, halušky, lokše. Bývali s tvarohom – „syrom“, kapustou, alebo s makom. Keď bolo „od múky“, nebola polievka. Málokedy bývala zajačina, uvarená v kapustovej polievke. V zime bývalo údené mäso. Hovädzie, alebo baranie mäso z obchodu bývalo zriedka. Večere sa obyčajne pripravovali zo zbytkov obeda, no častejšie bývali varené, alebo pečené zemiaky s kyslým mliekom. Slanina mala v strave významné postavenie. Jedávala sa len pri ťažkej robote.  Z múky zmiešanej s vodou sa pekávali lokše. Tieto sa pekávali na šporákových platniach. Nahrádzali často chlieb, na ktorý bola potrebná kvalitnejšia múka. Lokše sa jedávali aj ako jedlo, keď sa potrhali, pomastili maslom a posypali tvarohom, alebo makom. Často sa robievali lekvárové číky, na ktoré sa lekvár varil zo suchých sliviek. Jedávalo sa z hlinených misiek, ktoré vyrábali Brežania. Až neskôr prišiel plechový riad a porcelán.

Na sviatky sa pekávali koláče z kysnutého cesta. Bývali s lekvárom, makom, tvarohom, „božím“ chlebom, ale aj kapustníky.

V krčmách u Židov (Bock a Klein) sa píjala gajstová pálenka. Bol to koncentrovaný  potravinársky lieh, do ktorého sa pridali 2 diely čistej vody. Obsahoval asi 30 % alkoholu. Pálenka sa merala do 2-3 dl mierok, ktoré mali dlhé úzke hrdlá.

Pivo sa píjalo málo. Podľa výpovede krčmára, ktorý pôsobil v obci za Slovenského štátu, v krčme predal 2 debničky piva za mesiac, ktoré ľudia kupovali len ako liek. Vína sa míňalo tiež málo.

Na svadby – veselie – sa pekávali radostníky. Nesmeli však chýbať ani mrváne. Cez fašiangy sa jedávali šišky s huspeninou.

V dávnejšom čase jedávali v pôste jedlá mastené len rastlinným olejom. Ľudia si ho pripravovali z konopného semena varením v kotloch. Pretože pri varení semenca na olej vznikalo nebezpečenstvo požiaru, olej chodili páliť mimo domov. Napríklad u Lukačov chodili olej páliť „pod Vrch“, pod Lomom.

Na Vianoce nesmeli chýbať opekance – „pupáčky“ v žiadnej rodine. Bývali makové, alebo tvarohové. Ďalej sa na Vianoce pekávali oplátky, ktoré sa jedávali s medom. Oplátky si gazdiné pekávali doma v šporáku pomocou „železa“, ktoré sa požičiavalo. Na Štedrý deň a Veľký piatok sa jedávala kyslá hríbová polievka.

Pečenie chleba

Chlieb sa odjakživa nazýval posvätným darom božím a ľudia mu aj prejavovali patričnú úctu. Keď sa peceň chleba načínal, gazdiná ho vždy prežehnala nožíkom. Ak krajček chleba spadol na zem, musel sa ofúkať a pobozkať. Chlieb sa pekával v chlebovej peci, ktorá bola postavená z pálenej tehly. Pec bola vymurovaná priamo v dome, ale niekedy aj na dvore.

Postup pri pečení chleba býval nasledovný:

Hrubá múka, tzv. chlebová, sa preosiala na drevené koryto a urobil sa z nej kvas. Robil sa rozmočením nácesty, ktorá sa odložila pri predošlom pečení. Pridali sa varené postrúhané zemiaky, tiež sa pridali aj surové postrúhané zemiaky,  a soľ. Pridalo sa aj kupované droždie. Toto sa spolu zamiesilo a nechalo sa v koryte vykysnúť.cez noc.Vykysnuté cesto sa dalo do pomúčených ošietok, v ktorých sa prenieslo k peci. Keď bola pec vyhriata, gazdiná z nej vyhrabala žeravé uhlie pred pec a pec zamietla od popola ometlom. Potom sa sádzal chlieb. Z ošietky sa vyklopil na sadzačskú lopatu, ktorá bola drevená. Chlieb sa z lopaty zošuchol na dno pece. Do peci sa zmestilo 4 – 5 chlebov. Samotné pečenie chleba trvalo asi 2 hodiny.

Pred pečením chleba sa z chlebového cesta pekávali osúchy. Ešte teplé osúchy sa omastili maslom a potreli cesnakom. Takéto chutili s mliekom. Bola to vynikajúca pochúťka.

Ak zvýšilo ešte trocha cesta v koryte, gazdiná z neho sformovala malý chlebík, „cipák“.

Svadby

Samotnému sobášu predchádzali ohlášky. Bol to úradný úkon, keď kňaz 4 nedele pred sobášom oznámil verejnosti, že snúbenci hodlajú prijať sviatosť stavu manželského. Kňaz oznámil mená snúbencov a vyzval verejnosť, že kto by vedel o nejakej zákonitej prekážke k sobášu, aby to oznámil na faru, aby sa záležitosť mohla preveriť. Ohlasovalo sa po 3 nedele pred sobášom. Ak nebolo prekážok, na 4. nedeľu bola svadba – „veselie“. Niekedy kňaz odbavil všetky troje ohlášky naraz.

Ohláškam predchádzali pytačky – „dokonávky“. Vtedy budúci ženích prišiel do domu nevesty aj s jeho birmovným otcom, za účelom popýtania dcéry o ruku. Pri tejto príležitosti sa dohodol termín sobáša, ako aj veľkosť nevestinho vena.

V dobe ohlášok zvolávali družbovia svadobníkov – veselášov na veselie. Jeden družba bol z rodiny mladého zaťa, druhý z nevestinej rodiny. Pozývali rodiny oboch novomanželov. Bývali sviatočne oblečení a chodili po obci spevom. Keď bola pozývaná rodina zo susednej dediny, išli aj tam pozvať /napr. na Skýcov/. Až v 50-tych rokoch sa pozývanie nahradilo písomnými pozvánkami.

Pred I. svetovou vojnou trvalo veselie aj 3 dní. V nedeľu ráno sa rodina poschádzala u mladého zaťa, aj u mladej nevesty. Rodina mladého zaťa musela stihnúť vypýtať nevestu k sobášu dopoludnia, lebo do omše už svadobčania museli byť v kostole. Sobáš býval cez omšu. Pýtanie – odobierku mladej nevesty robievali „starejší“. Starejšieho robieval buď birmovný otec mladého zaťa,  alebo účelovo zavolaný muž, ktorý nebol ani rodina. Nevestu odovzdával  oddavač. Býval to manžel birmovnej mamy mladej nevesty. Starejšiemu pomáhala zabávať svadobníkov „zásedka“. Bola to buď starejšieho žena, alebo tiež účelovo zavolaná žena, ktorá vtipnými scénkami a spevom zabávala svadobčanov. Zásedka držala v ruke ozdobenú palicu – zásedku. Ozdoba bývala podobná ozdobe na nevestinej párte.

Celé svadobné spoločenstvo išlo od nevesty do kostola spolu. Po sobáši býval pred kostolom kratšiu dobu tanec. Potom išli všetci svadobníci pred faru. Novomanželia a svedkovia išli spísať zápisnicu o sobáši na faru a ostatní svadobníci išli do krčmy, kde sa tancovalo. Potom sa veseláši rozdelili. K mladému zaťovi išla jeho rodina bez družbov a družíc. Tí išli s novomanželmi a nevestinou rodinou do domu nevesty.

Popoludní prišli ženíchovi veseláši k mladej neveste pre nevestu. Keď ju vypýtali, odišli novomanželia, družice a družbovia  s rodinou mladého zaťa do jeho domu. Svadobčania sa zabávali do večera, kedy sa rozišli domov.

Nevesta z domu rodičov odišla aj s výbavou, ktorú jej viezli na ozdobenom furmanskom voze.

Na druhý deň veselie pokračovalo. Išlo sa na „škodu“. Nevestina rodina prišla do domu zaťa „robiť škodu“. Brali, čo videli. Zaťova rodina im v tom bránila. Pravda, nešlo o skutočnú škodu, ale len o bystrosť jedných aj druhých, pričom sa spoločne zabávali.

Na tretí deň pokračovali vo veselí tí najvytrvalejší. „Zabíjal sa vôl“. Zábava spočívala v tom, že sa niesol chlap na rebríku a cestou ho nesúci chceli zhodiť. To všetko však bolo pri mulatovaní a veselosti.

V dávnejších časoch boli mladé nevesty oblečené v čiernom odeve. Až neskôr bol zamenený za biele šaty. Nevesta mala na hlave partu. Zhotovovala sa z 6 kvetinových venčekov, stočených do kruhu – kochule. Bola vyzdobená tiež množstvom gorálok, brngaliek. Nevesta mala obuté čižmy. Mladý zať mal oblečený tmavý kabát, úzke tmavé nohavice zastrčené v čižmách s tvrdou sárou. Na hlave mal klobúk, ozdobený rozmarínom.

Strava na veselí bola jednoduchá. Raňajkovala sa biela káva s chlebom. Mäso bývalo z oviec, alebo kôz. Uvarila sa kapusta a guláš. Tiež sa varila chrenová omáčka. Koláče boli makové, tvarohové, lekvárové. Piekol sa mrváň a radostník.

Tieto veľké veselia skončili prvou svetovou vojnou. Potom sa ešte za čas udržiavali zbytky zvykov. Nakoniec sa trvanie svadby ustálilo na l deň. Do 50-tych rokov bývali svadby ešte v nedeľu. Ale vplyvom toho, že ľudia museli ísť v pondelok do práce, svadby sa presunuli na sobotu.

Gajdoša nahradili iné druhy hudby. Najprv to boli harmonika a cimbálová muzika, neskôr jazz a dychovka, atď.

Pri kostolianskych svadbách by sa nemali opomenúť pôvodné svadobné piesne, ktoré sú vlastné celému požitavskému regiónu. Určite by si zaslúžili väčšiu pozornosť, aká im bola venovaná doteraz. Kus práce urobili folklórne skupiny z okolia Vrábel., ale to nie je vyčerpávajúce. Bolo by ich treba čo najviac podchytiť, kým žijú ešte poslední pamätníci.

Gajdoši

Gajdošská muzika zabávala Kostolancov od nepamäti. Obec bývala sebestačná v gajdošoch. Niektorí gajdoši chodili gajdovať aj do okolitých obcí, hlavne cez fašiangy. No chodievali aj na Veľké Pole. V obci sa vystriedali celé generácie gajdošov. Mladí sa učili od starých, synovia od otcov. Najstarším gajdošom, ktorý zostal v pamäti ľudu, bol „starý Modošský“. Žil pred rokom 1850, lebo ešte pred 2. komasáciou, ktorá prebehla v rokoch 1850-55 mal podľa ústneho podania roľu na vrchu Drieňovej.Vraj mával v nej zasiaty mak a chodili mu naň deti. Tak tam pobosoroval, aby tomu, kto bude trhať makovicu, zostala o ňu prilepená ruka. Potom sa vraj prekvapil, keď našiel prilepeného vlastného chlapca. Bol údajne bosorákom. Mal vraj  také gajdy, čo mu samé hrali, keď ich založil na stenu na klin. Zato mával aj veľa závistlivcov na susedných dedinách, ktorí mu niekedy aj pobosorovali, keď tam hral. Z Hostí sa dotiahol len „na štyroch“ pod Modoš. Tu však našiel potrebnú zelinku, čo mu pomohla. No na Veľkom Poli mu pobosorovali tak, že na to aj zomrel.

Iným starým gajdošom z Kostolian bol Halabrín, ktorý sa priatelil  s básnikom Jankom Kráľom počas jeho života v Zlatých Moravciach v rokoch 1862 až 1876, kedy v Moravciach aj zomrel.  Hrávali spolu pri častých návštevách Janka Kráľa v Kostolanoch. Halabrín gajdoval, Janko Kráľ hral na drumble. Janko Kráľ opísal Halabrína aj vo verši: „Ľúbim hriatvo, ľúbim vínko, zahrajže mi Halabrínko….“

Janko Kráľ často navštevoval s Halabrínom Cigánsku pažiť, kde táborievali Cigáni. Janko Kráľ často navštevoval aj Bresovo, kde ho radi pohostili. S bresovskými furmanmi chodieval na vozoch až do Pešti.

Fotografia gajdoša. Pohľad na vrchnú časť postavy pri hre na gajdách na Gajdošských fašiangoch 1991 vo Veľkej Lehote. Zdroj: https://fondtlk.sk/sk/detail-sluk_us_cat-0010269-Gajdos-Elias-Levasovsky-00101/

Podľa spomienok najstarších obyvateľov, pred I. svetovou vojnou bol najstarším spomínaným dobrým gajdošom u Lukačov Vincent Lukáč Čepan, ktorý poskytoval mládeži vo svojom dome aj klčovnicu – izbu na zábavu. Mladšími gajdošmi u Lukačov boli Gašpar Povoda, Ludvig Ištók a Adam Potocký, ktorí hrávali hlavne počas I. ČSR na svadbách a zábavách. Dobrými gajdošmi, ktorí hrávali len príležitostne, boli Gregor Bošiak a Jozef Lukáč Čepan – Hôrovský. Najmladšími boli Eliáš Potocký a František Biely, ktorý však zomrel mladý. Na Levársovskej to boli Ján a Florián Levasovský. Ďalej Jánovi synovia Ján, Valent a Eliáš. Jána a Eliáša mohla terajšia generácia počuť hrať na folklórnych slávnostiach. Ján obdržal v 70-tych rokoch a Podpolianskych slávnostiach v Detve druhú cenu. Žiaľ, keď dávajú v rozhlase jeho nahrávky, uvádzajú ho ako Jána Levasovského z Kamenca pod Vtáčnikom, kde tento gajdoš býval na dôchodku.

V Lúčnom vyrástol tiež celý rad dobrých gajdošov. Pred I. svetovou vojnou mal „starý Žapán“ gajdy na vojenčine v Jágri, kde vraj tak na nich v okne hrával, len tak kasárne hučali.

K posledným gajdošom v obci patril Domin Rajnoha, ktorý ešte hrával cez I. ČSR na zábavách. Zostala po ňom aj magnetofónová nahrávka, ktorú si Slovenský gajdošský spolok vysoko cení ako jednu z najcennejších prvotín z celého Slovenska a ju ako študijný materiál.

Na Drienkach bol dobrým gajdošom Makáň, starší brat Františka Makáňa.

V Dedine bol dobrým gajdošom starý Gunda. Dobrým gajdošom bol aj Ján Ferov, pôvodne z Boriska, ktorého možno vidieť gajdovať na nahrávke Slovenskej televízie – Kostolianske fašiangy z roku 1969. Najmladším dobrým gajdošom v Dedine bol Peter Kuruc, ktorý sa naučil gajdovať v Lúčnom. Za mladi hrával  na majeroch mládeži na zábavách.

Nezabudnuteľným bol aj Jozef Baranec, prezývaný „Tutuliak“, po ktorom je nazvaný aj typ gájd z nášho regiónu. Tento najviac prispel k tomu, že ešte stredná kostolianska generácia poznala gajdy v čase, keď bol tento nástroj v hlbokom zabudnutí. Tento chodieval hrávať po domoch na hody, Vianoce a Veľkú noc.

Z ľudových zábav gajdy vytisli najmä heligónky, ktoré sa začali objavovať v obci v priebehu I. ČSR, no hlavne za Slovenského štátu, keď ich prinášali domov hromadne chlapi z Nemecka.

Ľudové zvyky a zaujímavosti

K tradičným spôsobom života patrila okrem hmotnej kultúry aj kultúra duchovná. Okrem práce a každodenných starostí boli aj v minulosti v živote jednotlivca a celej dedinskej pospolitosti chvíle sviatočné, na oddych, aj na zábavu.

Chronologicky prebiehali počas roka v obci zvyky nasledovne:

Nový rok

Na Nový rok chodievali malí chlapci vinšovať za peniaze po domoch ráno, ešte za tmy. Dospelí chlapi z rodiny a susedia si chodili navzájom vinšovať obvykle ešte do omše. Potom sa išlo do kostola a po kostole rovno do krčmy, kde bývalo veselo a plno spevu. Podnapití chlapi sa často až podvečer vracali spevom domov. Večer bývali novoročné zábavy.

Traja králi

„Tri krále“ – Vianočný čas sa končil na Troch kráľov, kedy sa svätila v kostole svätená voda a krieda. Krieda mala údajne čarovnú moc, lebo keď sa ňou urobil kruh, nemali doňho vstup strašidlá. Na Troch kráľov začínalo fašiangové obdobie, ktoré končilo až na fašiangový utorok o polnoci, kedy začína Veľký pôst. To bola na dedine najveselšia časť roka. Vtedy mládenci usporadúvali každú nedeľu večer zábavu – klčovnicu. Zábavy bývali v rodinných domoch, ktoré si  mládenci prenajímali za menší finančný obnos. Domáci im upratali izbu. Do tanca hrával gajdoš, ktorý stál pri hraní pod oknom na lavici.

Fašiangy

Fašiangové obdobie vyvrcholilo samotnými fašiangami. Tieto sa začínali už v nedeľu ráno, kedy fašiangovníci navštevovali horárne. Každá skupina mala svojho gajdoša, ale aj richtára, ktorý sa chodil pýtať domácich, či chcú, aby im zafašiangovali, či majú fašiangy.

Po obci sa chodilo fašiangovať v pondelok. Fašiangovníci najprv odfašiangovali palicový fašiangový tanec. Tancovali na melódiu piesne „Fašiangy, turíce“. Potom vytancovali ženy v dome. Tancovalo sa aj „za konope“, pričom ženy vyzdvihovali fašiangovníci do výšky, aby im také konope narástli. Za fašiangovania boli ponúknutí pálenkou a šiškami. Na ražeň dostali kúsok slaninky. Večer poriadala každá partia vlastnú zábavu v prenajatom dome. V utorok sa pokračovalo chodením „s klátom“. Bolo to polienko, uviazané na retiazke, ktoré ťahal po ceste jeden z fašiangovníkov. Tento klátik priväzovali gazdinám, keď ich fašiangovníci vytancúvali. Večer bola znova zábava, ale len do polnoci. Potom bola ešte večera, na ktorej sa už jedla len praženica a kyslé ryby. Pôvodne sprevádzal fašiangovníkov gajdoš, neskôr ho nahradil harmonikár – heligonkár.  Pochovávanie gájd sa nerobievalo.

V Kostolanoch na fašiangy však  nikdy nechodili  žiadne masky, ani exekútor, ktoré vystupujú pri natočených fašiangoch Slovenskou televíziou v roku 1969. Toto je cudzí prvok, ktorý v žiadnom prípade nepatrí do kostolianskej tradície, je to jej hrubé porušenie.

Za maškary bývali kostolania oblečení na „maškarných plesoch“, ktoré bývali veselé a milé. škoda, že zanikli v polovici 70-tych rokov.

Kvetná nedeľa

Na kvetnú nedeľu odpoludnia chodievali dievčence so „zelenou vŕbou“. Bol to vŕbový konár, ozdobený mašľami. Dievčence chodili s vŕbou po domoch, pričom spievali pieseň „Číže je to nový dom, zelená je vŕba v ňom, zavíjaná…“. Do ozdobeného košíka im gazdinky dávali za to vajíčka.

Na kvetnú nedeľu sa v kostole svätili „baburiatka“ (rakytové prúty s jahňadami). Gazdovia vysvätené baburiatka dávali do domu za obrazy a hrady. Nosili ich aj na role do ozimín, kde tieto zotrvali až do žatvy.

Veľká noc

Zo štvrtka na piatok sa chodievali ľudia modlievať ku krížom na Kalvárii.

Na Veľký piatok ráno sa ľudia chodili umývať do potoka, aby si tým odohnali choroby. U Lukačov sa chodievali umývať na studňu. Tento deň sa považoval za veľmi pôstny. Preto sa vo Veľký piatok varievala hríbová polievka a makové rezance.

Na Bielu sobotu trval pôst až do vzkriesenia. Po príchode zo vzkriesenia sa už jedávalo mäso.

Veľkonočné sviatky bývali pre mládež veselé. V nedeľu odpoludnia, po slávnostnom obede, sa chodili malé deti kotúľať s maľovanými vajíčkami. Tí odrastenejší už mali inú zábavu, oblievali dievčence vodou, kde ich pristihli, na ceste, vo dvoroch. To trvalo celé odpoludnie. V pondelok ráno sa chodilo už len s voňavkou – „parfínom“ polievať dievčence za peniaze. Väčší, čo už vychodili základnú školu, už po polnoci chodili po partiách polievať vrstvoníčky. Polievalo sa vodou z vedier. Dievča vyviedli na dvor, kde ju obliali. Potom ich domáci pohostili. Zatiaľ sa dievka prezliekla do suchého. A keď mali so sebou harmoniku, tak ju ešte aj vytancovali. Polievačka skončila v pondelok na poludnie.

V pondelok odpoludnia už šibali dievčence chlapcov na ulici. V utorok ráno chodili dievčence šibať chlapcov po domoch za peniaze.

Svätý Ján (24.6.)

Pozoruhodným spôsobom sa oslavoval svätý Ján. Podvečer si dievčatá a chlapci na okolitých kopcoch chystali vatry, ktoré večer zapálili. Pri vatre sa potom spievali rôzne piesne. Dominujúcou bola jánska pieseň „Vojano“.

Varenie lekváru

Na jeseň sa venovala pozornosť vareniu lekváru, ktorý bol význačnou poživinou.

Tu sa poschádzali susedia, ktorí si navzájom pomáhali miešať lekvár, lebo sa varieval dlho do noci. Pritom sa všeličo pospomínalo a nechýbal ani spev.

Hody

Bývajú prvú nedeľu v novembri. Vtedy sa poschádzali rodiny aj zo susedných obcí. K hodom bývali už vykŕmené husi, ale aj vypálená nová pálenka, aby sa sud, v ktorom bol kvas mohol použiť pre naloženie kapusty, ktorá sa do suda dlávila nohami.

Predvianočný čas

V predvianočnom čase boli pre deti a mládež zaujímavé nasledovné dátumy:
25. 11. – Katarína
30. 11. – Ondrej
4. 12. – Barbora
6. 12. – Mikuláš
13. 12. – Lucia

V predvečer týchto dní sa deti obliekali za „strašiaky“, ktoré chodili po domoch tancovať. Dostávali za to ovocie od gazdiniek.

Mikuláš bol výnimkou, ten rozdával darčeky. Chodieval aj s čertom. Mikuláš býval zakrútený do povriesel, ktoré mládenci zvykli ukradnúť na tento účel gazdom z pajty.Na Luciu chodili gazdinky robiť na dvere domov a hospodárskych budov krížiky s cesnakom, aby tam nemali prístup bosorky.

Za dlhých pozdnojesenných večerov bývali veselé priadky a „driapačky“ peria, ktoré sa konali hromadne. Bývalo tam tiež veselo. Býval spev, rozprávali sa historky o strašidlách, takže sa potom aj báli ísť domov.

Spomínalo sa aj robenie stolčeka, alebo biča od Lucie do Štedrého dňa. Ten, kto ich vyrobil, musel ísť s tým do kostola, schovať sa za oltár. Keď kňaz cez polnočnú omšu pozdvihoval, mal sa tento odvážlivec pozrieť spoza oltára na ľudí. Mal tam vraj spoznať všetky – bosorky. Tieto sa vraj na takéto odhalenie veľmi hnevali a chceli takéhoto človeka zničiť. Preto bolo odporúčané, že bič bol lepší, ako stolček, lebo s bičom sa dali ľahšie odohnať bosorky.

Vianoce

Radostnými sviatkami rodinnej a spoločenskej pohody bývali Vianoce. Boli považované za najväčšie, ale aj najkrajšie sviatky roka.

Deň 24. 12. sa volal „postiaci deň“. Dopoludnia sa nejedlo, držal sa pôst. Na obed sa jedla kyslá hríbová polievka. Štedrý bol až večer. Veľká pozornosť sa kládla na prípravu štedrovečerného stola. Stôl bol prikrytý bielym obrusom. Na ňom boli uložené v sitku: oblátky, orechy, cesnak, hrušky a jabĺčka. Cez večeru horela na stole sviečka, ktorá bola zasunutá v žite nasypanom do pohára. Ďalej bol na stole chlieb, koláče a hlavne opekance – „pupáčky“, ktoré bývali makové, alebo tvarohové.a med. Nechýbala ani fľaška s pálenkou. Pod stolom bývala položená slama, ako sprítomnenie jasličiek. Na tejto slame spávali deti. Po modlitbe, na začiatku večere, gazda zavinšoval rodine šťastlivé vianočné sviatky, po vinšovaní zobral zopár orechov, ktoré pohádzal do kútov s prihováraním, že nemá čím iným obdarovať kútiky, okrem týchto orieškov. Prítomnosť orechov znamenala bohatstvo v dome po celý rok. Potom sa jedli oblátky s medom, orechy, jablká. Po zjedení týchto lahôdok sa jedli pupáčky a hríbová polievka. Ryby sa nejedávali, lebo boli vzácne.

Vianočným stromčekom bývala najčastejšie jedlička. Menej často smrek. Borovica sa nepoužívala. Býval zavesený na hradu nad stolom. Ozdobený bol jablkami, orechmi, salónkami a farebnými papierovými reťazami. Sklené ozdoby nebývali. Tie sa objavili až začiatkom Slovenského štátu, keď sa začali ozdoby nosiť z Nemecka tam pracujúcim robotníkmi.

Obvykle sa po štedrovečernej večere schádzali rodiny a priatelia. Spomínalo sa, debatovalo. Deti sa hrávali viacero hier. Typická pre tento večer bývala hra o orechy „pár, nepár“. V niektorých domoch sa zišli chlapi a mládenci hrať karty. Hrával sa mariáš, ale aj „oko“.  Toto všetko trvalo do predpolnočného času, kedy sa väčšina vybrala na polnočnú omšu – „utierňu“, kde sa sviatočná nálada spievaním vianočných kolied a piesní ešte vystupňovala. Na cestu do kostola a z kostola si ľudia zo štálov svietievali fakľami, vyrobenými v lete z brezového dreva jeho utlčením a vysušením. Ľudia zo štálov zvykli pred utierňou navštevovať v Dedine rodinu. Keď sa prišlo z utierne, pripíjalo sa čerstvou vodou, čo pripomenulo prvý Kristov zázrak premenenia vody na víno na svadbe v Káne Galilejskej. Na druhý deň, na Boží deň ráno sa chodievalo na „pastiersku omšu“. V tento deň sa na návštevy nechodievalo. Okrem návštevy kostola, rodina bola doma. Robili sa len najnutnejšie práce. V tento sviatok mali venovať zvýšenú pozornosť modleniu a rozjímaniu a týmto spôsobom osláviť narodenie Ježiša Krista.

Spoločenský život nastal až na ďalší deň, na Štefana, kedy sa chodilo vinšovať Štefanom v rodinách, ale aj priateľom. S vinšovaním sa väčšinou ponáhľalo, aby sa stihlo do kostola. Po kostole sa však chodilo rovno do krčmy, kde posedenie pri debate a speve trvalo často až do podvečerných hodín.

Mládež chodievala večer na zábavu, ženáči chodili málo, lebo platila zásada, že ženáči môžu chodiť na zábavu len na hody a fašiangy.

Na ďalší deň, na Jána, sa zavčasu ráno, ešte za tmy, chodievala páliť pod ovocné stromy slama, ktorá bola pod stolom cez Vianoce. Zo slamy sa robili aj povriesla, ktorými sa obopínali orechy., ale aj iné ovocné stromy. Toto všetko sa robilo za to, aby bola dobrá úroda ovocia.

Ďalším význačným vianočným dňom býval „Starý rok“ – posledný deň v roku. V tento deň sa podvečer chodievalo do kostola na litánie, kde kňaz zosumarizoval priebeh celého roka, koľko sa vo farnosti narodilo detí, koľko ľudí zomrelo, koľko bolo sobášov, atď. Po návrate z kostola bola večera, podobná štedrovečernej. Ľudia sa však už tak  nenavštevovali ako na Štedrý večer. Na Starý rok nebývali zábavy. Tie bývali až na Nový rok.