Sviatočné a svadobné odevy a kroje

Od pracovných prejdem teraz postupne k sviatočným a svadobným odevom a krojom.

Starý sviatočný kroj

Tomuto kroju budem venovať najväčšiu pozornosť, nakoľko patrí k nášmu najstaršiemu a podľa mojej mienky aj najvzácnejšiemu typu kroja, aký sa u nás dochoval. Jeho vek odhadujem na cca 100-130 rokov. Skompletizovaných bolo doposiaľ iba 10 kompletov. Bohužiaľ sa súčiastky tohto kroja často stali „obeťou“ spálenia alebo vyhodenia.

Opäť musím vyzdvihnúť prácu pani Zdenky Dobiašovej, ktorá tieto súčiastky doslova zháňala po celých Kostoľanoch. Ďakujem touto cestou taktiež všetkým, ktorí takéto kúsky ešte dodnes doma, pekne uložené, opatrujú.

Podobný typ kroja, s menšími odchýlkami sa nosil v Malej a Veľkej Lehote, na Skýcove a vo Velčiciach. Ženský sviatočný odev pozostával z vrchnej časti odevu, tzv. „oplecka“, ktoré sa navliekalo na ruky a zaväzovalo sa pod bradou na krku. Oplecká u nás boli vyšívané na nízkom golieriku, na ramenách a na manžetách. Zhotovované boli z ľanového alebo konopného doma tkaného plátna, neskôr pretkávaného pamukom (bolo mäkšie).

Pre našu výšivku boli typické geometrické tvary, výšivky v tvare písmena M, srdiečka, jedličky… Vyšívalo sa harasom, čo bola bavlnka, ktorá púšťala farbu a preto sa tieto oplecká neprali. Našimi typickými farbami bola červená, čierna, žltá. Neskôr aj zelená, oranžová, ružová. Oplecká sa nám dochovali v dvoch farebných odtieňoch a to v červenej a čiernej. Nie je zatiaľ dokázané, že by čierne boli nosené na smútočný deň. Opäť sa domnievam, že pri výbere farby oplecka išlo čisto o vkus ženy. Predná a zadná časť týchto opleciek bývala nariasená, piestovaná. Išlo o veľmi uzučké, cca 2 mm riasenie. Robilo sa tak, že sa riasenie po naskladaní (za mokra) jemne prešilo niťou. Následne sa piestovalo, alebo sa naškrobilo. Po uschnutí sa nitka vypárala. Na vnútornú stranu týchto opliecok si dievčatá často vyšívali svoje iniciály. Tie môžeme doteraz vidieť na pár dochovaných kusoch. Ak ste mali možnosť držať túto tvrdú tkaninu v ruke, určite budete súhlasiť so mnou, že ženy si za vyšívanie zaslúžia našu hlbokú úctu.

Okolo pŕs sa nosil tzv. „ovršník“, inde nazývaný aj „stánka“. Bol to približne 30 cm hrubý tkaný pás, červenej alebo čiernej farby s bielymi a žltými pásikmi. Tkané boli keprovou väzbou. Aby dievčaťu, či žene nepadali, z bavlnky sa vpredu a vzadu v strede ušilo uško, cez ktoré sa prevliekla šnúrka na uviazanie okolo krku. Na spodok tohto ovršníka sa našívalo plátno ako spodnička.

Na túto spodničku s ovršníkom sa už obliekala sukňa. Niekedy sa ešte, ak bola dostupná, obliekala bavlnená spodnica navyše. To, aká sukňa sa k tomuto kroju nosila, už bohužiaľ nie je možné zistiť. Už vo výskume, ktorý bol na našom území robený v 40-tych rokoch sa uvádza, že druh, či látka sukne k tomuto kroju je neznáma. Môžeme teda len hádať na základe vtedy dostupných látok, aké sukne sa nosili. Momentálne tieto kroje dopĺňame sukňami z našej obce, s kvetovaným vzorom. 

K tomuto kroju sa nosili pančušky, biele alebo hnedé alebo iné pastelové farby. Ženy kedysi chodili takmer stále, aj v zime, bosé. Avšak k sviatočnému kroju sa patrilo obuť. Obúvali si čižmy s tvrdou sárou bez opätku. 

K starému kroju sa pôvodne nosila čierna glotová zástera. Zástera bola v hornej časti husto nazberkaná. Pás bol asi 10 cm široký, jemne zdobený červenou retiazkovou výšivkou. Ozdobné vlnovky na páse boli vyšité strojom. Zástera mala po obvode našitú čiernu čipku. Na spodku zástery sa nachádzali ozdobné sklady, ktoré boli tiež vyzdobené strojovou výšivkou. V spodných rohoch zástery bol vyšitý jednoduchý žltý kvet. Zástera sa zaväzovala vzadu našitými tkanými stuhami.

Dievčatá nosili vlasy upravené v jednoduchom zapletanom vrkoči, ktorý bol zviazaný mašľou. Vydaté ženy nosili na hlavách šutavý čepiec. Bol to veľmi jednoduchý typ čepca ušitý z plátenka, zdobený mašľami. Ten na fotografiách nie je, nakoľko sa nám zachovali len jeho fotografie a ešte nebol zrekonštruovaný. Pod čepiec sa na hlavu za uši dávali z ľanového vlákna ušúľané vypchávky, tzv. „chomúty“, aby čepiec nad ušami pekne stál.

Určite vás neraz napadla otázka ohľadom spodného prádla. Tu je teda jednoduchá odpoveď: spodné prádlo vtedy nenosili. Na tieto účely slúžili ženám spodničky. Ak aj náhodou išli na zábavu, zadnú časť spodničky si pomedzi nohy pretiahli až dopredu a zakvačili za pás, aby keď sa budú krútiť, nič nebolo vidieť.

Mužský sviatočný odev pozostával z košele, ktorá mohla byť buď so širokými rukávmi, ktorých konce boli krásne bohato zdobené žltou výšivkou, alebo košeľou s manžetami. Tieto boli tiež zdobené výšivkou podobnou tej na ženských opleckách. Na košele sa často vyšívali iniciály jej majiteľa. Košele boli šité z domáceho tkaného ľanového alebo konopného plátna, neskôr pretkávaného pamukom (aby bolo mäkšie). Na košeľu sa obliekala jednoduchá vesta s véčkovým výstrihom. Na Skýcove a pravdepodobne aj u nás sa nosil ešte jeden typ vesty. Je dochovaný na starých fotografiách, ale fyzicky už len jeho replika. Ide o čiernu vestu so stojatým golierikom, zdobenú červenou výšivkou a množstvom kovových gombíkov (nie je zachytená na týchto  nových fotografiách). Vesta je veľmi bohato zdobená a aj z tohto dôvodu máme pochybnosti, či sa mohla nosiť u nás, v takej chudobnej hornatej oblasti. Veríme, že túto informáciu časom ešte zistíme.

Muži vo sviatok nosili rajtky, nohavice zúžené na lýtkach, ktoré sa zapchávali do kožených čižiem. V chladnejšom období muži nosili na sebe ovčie alebo zajačie vesty, poprípade haleny – dlhé kabáty z ovčiny, ktoré si len prehodili cez plecia a zapli pod krkom ozdobnou sponou.

Nieže by sa muži samozrejme nechceli páčiť, ale pre ženy to odjakživa bola dôležitá téma. Preto sa ženské odievanie môže zdať oveľa zložitejšie ako to mužské.

no images were found

Starý svadobný kroj

Starý svadobný kroj možno veľmi ľahko definovať. Keď sme pátrali po tom, ako asi mohol vyzerať, naši respondenti sa zhodli v jednom: „Peňazí kedysi toľko nebolo, nuž svadobný kroj bol najkrajší kroj čo doma dieuka mala.“

Pravdou teda ostáva, že ako dnes, tak aj v minulosti svadobné odievanie podliehalo určitej forme módy a aktuálnych trendov, s prihliadnutím na ekonomickú situáciu rodiny. Niektoré nevesty si kroje dávali šiť, ale väčšina si proste obliekla to najlepšie čo doma mala. Tieto kroje mohli byť zhotovené teda z glotu, atlasu, kašmíru, plyšu, gangáru…

Samozrejme svadobný odev musel obsahovať elementy pre svadobný kroj typické. Na našich fotografiách môžete vidieť originálny svadobný kroj cca z roku 1925. Ide konkrétne o plyšový svadobný kroj.

Kedysi boli svadobné kroje najmä tmavej farby – čierne, fialové alebo tmavozelené. Na kroje si niekedy nevesty dokonca obliekali čierne kabátiky – lipiťky. Sukňa siahala až do polovice lýtok. Pod sukňu sa obliekala nejedna biela naškrobená spodnička. Pod lajblíkom sa nosili kedysi ľanové rukávce, neskôr bavlnené. Niekedy si nevesta cez ramená prehodila veľkú tmavú kvetovanú šatku so strapcami, ktorá sa previazala na prsiach a následne za chrbtom.

Neoddeliteľnou súčasťou nevestinho outfitu bola svadobná parta, akú môžeme vidieť na fotografii. Bola ručne zhotovovaná, zdobila sa fúkanými korálkami, mašličkami, farebným papierom, celofánom, proste všetkým čo sa doma našlo. Typické boli blingáče – teda na ihlu namotané tenučké drôtiky a na ich konci upevnené korálky. Pri pohybe sa tieto blingáče knísali a korálky sa krásne leskli. Na nohách nevesta nosila čižmy a obliekala si biele alebo hnedé pančušky.

Mužský svadobný kroj pozostával taktiež z najlepšieho, teda sviatočného oblečenia. Vyšívaná košeľa bola doplnená čiernou vestou, alebo sakom. Na veste alebo na chlopni saka nosil ženích svadobné pierko, ktoré bývalo zladené s partou nevesty, teda sa vyrábalo z podobných materiálov a na pierku bola naviazaná hrubá dlhá farebná stuha. Muž si obliekal nohavice – rajtky, ktoré mal zapravené v čižmách. Na hlave nesmel chýbať klobúk, ktorý si samozrejme pri vstupe do kostola či domu muž vždy skladal z hlavy.

no images were found

Novší svadobný odev

Trend bielej farby vo svadobnom odeve priniesla kráľovná Viktória. Samozrejme do našich odľahlých hornatých obcí sa tento trend dostal až niekedy v 40-tych rokov, ba aj neskôr.

Najstarší mužský odev bol nahradený novšími látkami oveľa skôr ako ten ženský. Vychádza to aj z faktu, že muži už pred vyše 100 rokmi chodili do sveta a nosili si odtiaľ všelijaké novoty a aj sa inak obliekali, či už išlo o pracovný odev, alebo sviatočný. Preto svadobné oblečenie pre muža v podobe rajtiek, čižiem a saka vydržalo tak dlho. Musíme však spomenúť zmenu tkanej vyšívanej košele na košeľu bavlnenú bielu s malým stojatým golierom. Zmenila sa tiež obuv. Ženích si mohol vybrať medzi čižmami, alebo už aj poltopánkami. Podľa toho si tiež obliekal už spomínané rajtky, alebo nohavice z kupovaných látok k poltopánkam. V podstate až dodnes sa zachovala tradícia nosenia pierka na chlopni saka, či vesty. Do vrecka saka sa dávali vreckové hodinky na retiazke, samozrejme len ten kto mal.

Odev nevesty sa tiež zmodernizoval, aj keď stále ostávali zachované niektoré prvky zo starého kroja, ako je napríklad do polovice lýtok siahajúca plisovaná sukňa. Tá už však bola bielej farby, či už ušitá z atlasu alebo inej bielej sviatočnej látky. Na sukňu sa dávala zástera, obliekali sa biele pančušky. Na nohy sa dávali buď čižmy, alebo už bežnejšie poltopánky na opätku. Na vrchu nosila nevesta zväčša už blúzku s dlhým rukávom, ktorá sa zapínala nahusto našitými gombíkmi. Svadobná parta bola postupne nahradená svadobným venčekom, diadémom. Na tento venček sa viazali vzadu biele stuhy alebo už dokonca tyl, ako závoj.  Pierko a svadobný venček na fotografiách boli zrekonštruované podľa starej predlohy zo zbierky p. Dobiašovej.